Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Kapitola č.1: Rekapitulácia

Lilly sa posadila do svojho obľúbeného kresla, ktoré mala v izbe a zo stola vzala drevenú krabičku, ktorú dostala na Vianoce od otca. Opatrne ju otvorila a rukou šikovne nahmatala denník uložený v tajnej priehradke. Najprv urobila krátky zápis z dnešného dňa, ktorý nebol ničím výnimočný a potom ho otvorila na stránke, kde naposledy prestala čítať. Zvyčajne si čítala pár stránok pred spaním, tak ako teraz a odkedy ho dostala, stihla si prečítať pár zaujímavých stránok zo života svojej prababičky, babičky Molly a tiež pár zo života vlastnej mamy. Tie ju zaujímali najviac, pretože v nich väčšinou písala o sebe a ockovi. Lilly bola uchvátená tým, ako jej mama ocka ľúbila už odkedy ho prvý krát stretla. Láska na prvý pohľad teda existuje a možno raz bude mať rovnaké šťastie. Otvorila teda denník na stránke, kde naposledy skončila. Bolo to pár dní pred Vianocami v tom roku, kedy sa v škole tajne schádzala organizácia zvaná BA.

Dnes bude teda deň. Takmer celú noc som oka nezažmúrila. Evelyn Sorensová na striedačku chrápala alebo niečo mumlala zo spánku. Asi budem musieť povedať Fredovi a Georgovi, aby mi vyrobili nejaké zvukotesné špunty do uší. Pre Merlina, vyzerám hrozne, tie kruhy pod očami nevyzerajú práve najlepšie. Ale čo, Harrymu je to jedno. Ten má oči aj tak len pre ňu, tak načo si robiť zbytočne vrásky. Len dúfam, že nezaspím na hodine a podarí sa mi napísať ten test z Kúzelných formulí. Do kotla, už zase meškám.

Tak to snáď nie je možné. Ten umastený netopier Snape dal nečakaný test. Samozrejme som sa nevyspala a nebola som schopná sa sústrediť. Aj tie kúzelné formule mám určite horšie, než keby to písal Hagrid. Prepáč Hagrid, to mi len tak ušlo... Som proste naštvaná. Grrrrr. Len čo som pribehla na raňajky, vrazil do mňa akýsi prvák s pohárom džúsu v ruke. Samozrejme že všetok ten džús skončil na mojom čistom habite a keďže som už aj tak meškala, nebol čas sa ísť prezliecť. Vysušila som to, ale fľak tam aj tak zostal. Snape si samozrejme neodpustil jedovatú poznámku, bodaj by toho upíra prebodli dreveným kolíkom a bol by konečne pokoj.

Lenže to nie je všetko. Cestou na hodinu s Hagridom si na mňa uľavil akýsi zblúdilý havran a pridal svoju značku k fľaku od džúsu. No a to by samozrejme neboli moji bratia, aby dačo nevyviedli. Ale však ja im ukážem. Natiahli tesne nad zem medzi dva kmene akýsi neviditeľný špagát. Normálne by som si ho všimla, poznám už ich triky, ale od rozčúlenia som nedávala pozor a natiahla sa aká dlhá, taká široká. Chacha, bračekovia sa mohli pretrhnúť od smiechu, ale radšej hneď prestali, keď videli môj vražedný pohľad. Asi by som sa mala spýtať Hermiony, či naozaj vyzerá tak vražedne ako mamin. Ak áno, mala by som ho na nich používať častejšie. Idem už radšej spať, inak neviem aká katastrofa by sa ešte mohla prihnať. Snáď zavriem oči aspoň an chvíľu, než príde Evelyn a spustí svoju nočnú sonátu.

O pár dní budú Vianoce. Dnes sme mali poslednú schôdzku BA v tomto roku. Ktovie, čo prinesie ten ďalší. Filch a tí Umbridgeovej poskoci zo zmijozelu zase hliadkovali na chodbách, ale našťastie sa nám podarilo okolo nich prekĺznuť. Viem, že sa nesmie čarovať na chodbách, ale neodolala som a zoslala som na Crabba a Goyla dezorientačné kúzlo. Teda, netušila som, že to bude taká rana keď sa tie dve polená zrazia. Skoro som sa váľala po zemi od smiechu a Nevill tiež, keď to videl.

Vďaka cvičeniam s Harrym sme na tom najmä s obrannými kúzlami naozaj lepšie. Dokonca aj Nevill už sa pochlapil. A dokonca sme všetci konečne zvládli Patronovo zaklínadlo. Môj Patronus má tvar zajaca, takú som mala radosť, keď okolo mňa hopkal...lenže nie je mi dnes len veselo.

Harry nám zaželal všetkým veselé Vianoce a potom tam ešte ostal... Chcela som s ním ešte hovoriť, povedať mu, ako sa teším na spoločne strávené Vianoce na Grimmauldovom námestí 12, ale on mal oči len pre ňu. Vôbec ma nevnímal. Prečo? Prečo? Prečo?
Veď Cho ani nevie, čo chce. Pýtala som sa jej, či je do Harryho zaľúbená, keď som ju opäť našla minulý týždeň plakať na záchode. Je zmätená, mala rada Cedrica a Harry jej tiež nie je ľahostajný, ale vraj ho má rada skôr ako dobrého kamaráta alebo brata... Tak prečo ho nenechá na pokoji?

Zostali tam sami...srdce mi buší, viem že by nemalo... veď on ani len netuší, že ho mám rada, ale pri pomyslení, že zostal sám v jednej miestnosti s Cho a že sa možno bozkávajú mi zviera žalúdok. Prosím Harry, všimni si konečne, že som tu aj ja. Viem, som len Ronova sestra, dobrá kamarátka a nič viac, lenže to mi nestačí... chcem byť viac než to!

Chcela by som dostať šancu ukázať ti, ako veľmi mi na tebe záleží. Kým tu možnosť dostanem, budem tu len tíško zverovať svoju bolesť tomuto denníku a budem ti nablízku, aby som nepremárnila ani jedinú chvíľku, ktorú mi život dal, a mohla ju stráviť s tebou. Raz možno otvoríš oči a uvidíš... a ja budem stáť vedľa teba, aby si uvidel práve mňa.... 

Lilly sa práve chystala obrátiť na druhú stránku, keď sa ozvalo zaklopanie a jej mama strčila dnu hlavu.

„Ešte nespíš? Už je dosť neskoro, mala by si si ľahnúť, Lilly.“ povedala Ginny a rozostlala posteľ, aby do nej nahnala svoju malú dcéru.

„Chcela som si ešte chvíľu čítať.“ vysvetlila Lilly a ukázala mame denník.

„Rozumiem, ale na to je času dosť aj cez deň, srdiečko.“ pousmiala sa na ňu a pozrela na stránku, ktorá bola v denníku založená. Usmievala sa, keď čítala svoj zápis spred niekoľkých rokov a Lilly ju skúmavo pozorovala.

„Ty si na ňu žiarlila, mami?“ spýtalo sa dievčatko.

„Tak trochu. Ale to už je veľmi dávno. V ten večer sa stalo niečo, čo ma prinútilo na to aspoň na chvíľu zabudnúť.“ spomínala Ginny na večer, keď mal Harry nočnú moru o tom, ako Naginny pohrýzla jeho otca. Nebyť jeho snu, nenašli by ho včas a boli by z nich siroty.

„Ale teraz už spi, ráno budeš pokračovať.“ povedala rozhodne a zhasla svetlo. Odložila denník na stôl vedľa drevenej krabičky a zavrela za sebou dvere.
Lilly sa nemohla dočkať rána a len čo ráno otvorila oči, siahla po denníku a pokračovala v čítaní, ako vravela mama.

Dnes sme sa boli pozrieť za ockom. Bol bledý, ale bude v poriadku. Mama sa hnevala, lebo si pohrával s mudlovskou medicínou a tak sme radšej vypadli z izby. Keď mama kričí, je lepšie pri tom nebyť, ak sa ťa to netýka. Mala som hrozný strach, nevedela som, čo by sme bez ocka robili. Teraz, keď je V... znova späť, bojím sa o neho a o mamu stále viac. Fénixov rád je zase v akcii a oni sú jeho členmi. Nechcem ich stratiť, nechcem stratiť nikoho...

Vrátili sme sa do Siriusovho domu. Harry chodí ako telo bez duše. Všetci sme mu veľmi vďační za záchranu ocka... nebyť jeho, nenájdu ho včas a on by....nie, ani len pomyslieť na to nechcem.

Vyhýba sa nám. Trávi čas s Klofanom a keď sa snažím s ním rozprávať, uhýba pohľadom. Tuším, čo sa s ním deje. Počula som, keď hovoril Brumbálovi, že on bol ten had, ktorý ocka napadol. Voldemort sa ho snaží ovládnuť a poštvať proti nám, oddeliť ho od jeho priateľov a tým ho oslabiť.

Dnes na mňa kričal, možno ma chcel udrieť, ale neuhla som. Ja viem, ako sa cíti a on vie, že to viem. Lenže odmieta moju pomoc. Odmieta kohokoľvek pomoc, dokonca ani Sirius veľa nezmôže. Harry sa uzatvára do seba a to je to, čo chce Voldemort dosiahnuť. Nie, nedovolím to.

Tak ako on nenechal mňa ležať navždy v Tajomnej komnate, tak ako nenechal zomrieť môjho otca, tak ja nenechám jeho len tak ľahko sa vzdať. Ja aj s ostatnými mu pomôžeme, ako len budeme môcť.

Keď Lilly čítala mamin zápis z noci na ministerstve, do očí sa jej tlačili slzy...

Do konca života na tú hrôzu nezabudnem. Mysleli sme si, že sme blízko a že bude všetko v poriadku. Lenže sa tam objavili smrtijedi. Malfoy, Lestrangeová, Dolohov a neviem kto ešte. Neviem, prečo tak veľmi chceli tú veštbu, ale to je teraz už jedno. Rozbila sa, tak ako stovky či tisíce ďalších, keď nás naháňali a keď sme s nimi bojovali. Asi by bolo už dávno po nás, keby sa tam v správnom okamihu nezjavili bystrozori... presne v okamihu, keď nás držali ako rukojemníkov a chceli od Harryho tú veštbu.

Všetkým bolo jasné, že je to pasca. Lenže už bolo neskoro... a Sirius... pre Merlina, chudák Sirius... chudák Harry. Takmer sa do toho oblúku vrhol za ním. Ešte že ho Lupin včas zachytil. Doteraz mi v ušiach znie jeho zúfalý výkrik. Prišli sme predsa Siriusa zachrániť a miesto toho prišiel napokon zachraňovať on nás. Hlavne Harryho, svojho krstného syna. Lenže on nemal zomrieť, nie... nik nemal zomrieť....
Smrť prenasleduje Harryho na každom kroku už od jeho narodenia. Nechcem ani pomyslieť na to, ako sa asi cíti... ako ho poznám, určite si myslí, že za to všetko môže on. Ak si vyčítal smrť rodičov, smrť Cedrica Diggoryho minulý rok, neviem ako zvládne Siriusovu smrť...

Nechce s nikým hovoriť, vyhýba sa aj Ronovi a Hermione.. Brumbálovi vraj v riaditeľni porozbíjal nejaké veci... čo všetko si ešte musí vystáť, kým bude môcť žiť normálny život? Kým sa bude môcť radovať so svojimi priateľmi bez toho, aby si nemyslel, že svojou prítomnosťou ich ohrozuje? Kedy si uvedomí, že to nie je jeho chyba?

Výčitky svedomia ho trýznia, poznám to na ňom. Pri jeho povahe sa s tým nikdy nezmieri, nikdy nie úplne. Bude sa snažiť zabudnúť, ale Voldemortov prízrak ho bude mátať v snoch ešte veľmi dlho.

Preklínam deň, keď sa ten zlosyn narodil, deň keď zabil Harrymu rodičov a učinil ho sebe rovného, deň keď znovu povstal, aby sa Harryho nadobro zbavil a vzal mi ho. Preklínam ťa, Voldemort a dúfam, že za všetko zlo a všetku bolesť, ktorú si spôsobil tomuto svetu, budeš hniť v pekle. Božie mlyny melú pomaly, ale isto a aj na teba raz dôjde, tak ako na moje slová...

Lilly čítavala mamin denník vždy so zatajeným dychom a snažila sa pochopiť niektoré veci, aj keď v jej veku ešte rozhodne nechápala všetko. Väčšina Ginniných poznámok bola o Harrym a o tom, čo k nemu cíti. Dovtedy, kým sa nedali konečne dohromady bol denník plný pocitu zúfalstva, neopätovanej lásky a smútku z toho všetkého, čo sa naokolo dialo. V priebehu jej piateho ročníku však prišiel zlom, keď si Harry uvedomil jej náklonnosť a sám odhalil svoje city.

Odvtedy boli jej zápisy viac o tom, ako spolu trávili voľný čas. Opisy prechádzok, famfrpálových tréningov, spoločných večerov v nebelvírskej veži... Ale ani toto ich šťastie nemalo trvať dlho....

Nik z nás netušil, čo sa bude diať, keď Harry s Brumbálom odišli. Rozdelili sme si medzi sebou Felix Felicis a to nás zachránilo. Držali sme hliadky okolo Komnaty najvyššej potreby, ako od nás žiadal Harry, no odrazu bola všade tma... vymklo sa nám to spod kontroly a do hradu sa dostali smrtijedi. Neviem, ako sa im to podarilo, ešte teraz to nechápem. Bojovali sme s nimi a na pomoc nám pribehli bystrozori, ktorí mali hliadku ako my. Mali sme šťastie, ale videla som, ako sa Greyback vrhol na Billa a pohrýzol ho. Chcela som mu pomôcť, ale nemohla som... nešlo to... útočili na nás z každej strany a keby sa nám kliatby akoby zázrakom nevyhýbali, bolo by dávno po nás.

Neviem, ako dlho to trvalo, kým sa tam objavil. Letmo skontroloval, ako sme na tom a zozadu niekoho odzbrojil, ale bežal ďalej, nezastavoval sa. Všade sa ozýval krik, nedalo sa rozoznať či zvnútra alebo zvonku...

Harry prenasledoval Snapea, ale ušiel mu aj s Malfoyom. Odrazu sa vonku rozhostilo ticho. Zľakla som sa a vybehla do tmy. Hagridov výkrik ma doviedol až k úpätiu severnej veže, kde na zemi ležalo telo. Harry s Hagridom tam kľačali na zemi a po tvárach sa im kotúľali slzy. Ja... keď som uvidela Brumbálovu tvár vo svetle mesiaca, padla som na zem vedľa Harryho a chytila ho za ruku. Neviem, či to cítil, alebo nie, no ja som v tej chvíli potrebovala vedieť, že on je živý a zdravý, že sedí vedľa mňa, hoci zlomený a zdrvený zo smrti svojho učiteľa, priateľa.

Brumbál je mŕtvy a Bill leží na ošetrovni vo vážnom stave. Ktovie, čo s ním bude. Fleur sa za neho chce vydať aj napriek tomu, čo sa stalo. Nerada to priznávam, ale má ho rada a on ju. Dúfam, že budeš v poriadku, braček. Kiež by ste spolu boli šťastní a mali pokojný život. Mne s Harrym to zrejme nikdy nebude súdené. Videla som odhodlanie na jeho tvári. Viem, čo chce urobiť. Nepáči sa mi to, nechcem aby sme sa odlúčili, proste nechcem!!! Ani on to nechce, ale musí. Viem že áno, aj keď ma to strašne mučí. Musím byť silná. Musím podporiť jeho rozhodnutie, už tak sa cíti vinný viac než dosť, nechcem, aby sa trápil ešte tým, že mu budem niečo vyčítať.
Bože, daj mi silu, aby som to zvládla a ochraňuj mi ho. Bez neho nechcem žiť.

Svoje obavy, keď Harry, Ron a Hermiona počas jej šiesteho ročníka zmizli, líčila Ginny s veľkým zúfalstvom v srdci, až z toho Lilly behali zimomriavky po chrbte, keď to čítala.

Konečne sa vrátili. Odrazu sa objavili v Bradaviciach a Nevill nám oznámil, že sú späť. Nemohla som zostať sedieť doma, našťastie sa mi podarilo Freda prehovoriť, aby ma vzali so sebou.. Fred... vtedy sa ešte smial... dokonca prišiel Percy a rodina bola konečne kompletná...lenže Fred...

Všetci šli bojovať, Voldemort so svojou armádou obkľúčili hrad. Sľúbila som otcovi, že zostanem v Komnate, ale keď Harry potreboval, aby som z nej odišla, využila som chvíľku ich nepozornosti a po boku Tonksovej som sa pridala k ostatným.

Keď boje ustali a videla som mŕtve telá jedno vedľa druhého... Fred, Lupin, Tonksová, Collin a mnohí ďalší... Už dosť!!! kričalo všetko v mojom vnútri. Nech ten sen už skončí, chcem sa zobudiť a vedieť, že je všetko v poriadku. Že nik nezomrel, že sa toto všetko odohráva len v mojej mysli a je to výplod mojej fantázie...

Nemohla som to vydržať. Nezniesla som ten pohľad a šla som von. Videla som Rona a Hermionu vo Veľkej sieni, no Harry nebol nikde na dohľad. Spolu s ostatnými sme šli hľadať ranených a pomôcť im, ak to ešte šlo. Voldemort dal Harrymu na výber. Jeho život za životy nás ostatných. Chcela som ho nájsť a povedať mu, aby neurobil žiadnu nerozvážnosť, ale vedela som, že tam pôjde. Skláňala som sa nad jednou zranenou študentkou. Očividne jej už nebolo pomoci. Chcela svoju mamu, jediné čo som mohla bolo utešovať ju, že bude všetko v poriadku. Klamala som jej aj sama sebe.

Začula som tiché kroky a vycítila jeho prítomnosť. Obzrela som sa, no nik tam nebol. Mal na sebe plášť. Otvorila som ústa, aby som na neho zavolala a zastavila ho. Lenže z hrdla sa nevydral jediný zvuk, všetko v mojom vnútri v tej chvíli zmĺklo. Zovrela som päste, zaťala zuby a potláčala slzy, ktoré ma pálili v očiach. Vedela som, čo sa chystá urobiť, tak ako som vedela, že spolu s ním zomrie časť mňa. Harry kráčal k lesu v ústrety smrti a ja som tam čakala ako na ortieľ smrti.

A potom to prišlo.. Hagrid niesol jeho telo v náručí a mne sa podlomili kolená. Neviem, čo sa so mnou dialo potom. Zrejme som kričala a plakala, nevnímala som svoje okolie a na to, čo sa udialo potom si spomínam len veľmi matne...
Bojovali sme s Hermionou s tou mrchou Lestrangeovou, kým nás mama neodsunula nabok a nepustila sa do nej sama. Z diaľky som sledovala, ako tie dve po sebe vrhajú jedno kliatbu za druhou a bála som sa. Stratila som toho v ten deň už tak veľa a nevnímala som už, či plačem alebo nie. Sledovala som mamu a modlila sa, aby vydržala. V tom Bellatrix padla k zemi a Harry zo seba zhodil neviditeľný plášť.

Postavil sa zoči voči Voldemortovi a krúžili okolo seba ako mačka a myš. To už ma ale Hermiona statočne podopierala a pridala sa k nej aj mama. Nevedela som už, čo je sen a čo skutočnosť. Harry žije, jasalo moje srdce, no rozum mi vravel, že je to takmer nemožné. A odrazu bol koniec. Voldemort padol na zem a dobro opäť raz zvíťazilo. Ale na ako dlho? Bolesť sa miesila s radosťou, bol síce koniec, ale mnohí sa ho už nedočkali. Medzi tými, ktorí nás navždy opustili bol aj Fred... už to nebude ako kedysi. Už nikdy nebude nič tak ako predtým.
 
19.10.2009 20:20:40
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one