Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Kapitola č.3: ŽIvot po škole

Lilly bola prekvapená, ako rýchlo sa dostala za opisy posledného ročníku v Bradaviciach. Obaja jej rodičia ukončili skúšky s najlepšími možnými výsledkami a obaja sa rozhodovali pre ďalšie kroky v živote, ktorý chceli stráviť bok po boku.

 

Škola je za nami a my ideme ďalej. Dostala som prácu na ministerstve. Oddelenie športových hier. Síce som vždy túžila hrať famfrpál profesionálne, ale viem že na to nie som až taká dobrá. Uspokojím sa s týmto, veď hrať môžem kedykoľvek pre zábavu. Harrymu sa jeho sen splnil, Kingsley Pastorek mu pomohol dostať sa do bystrozorského výcviku. Ani ho to nestálo veľa námahy, veď každý by chcel mať Harryho vo svojom pracovnom kolektíve, no nie?

Viem ako veľmi o tú prácu stojí, ale občas mám strach. Vlastne ho mám neustále, v noci ma budia nočné mory o tom, ako sa vrátil Voldemort alebo prišiel niekto nový a zabil ho. Zabil môjho Harryho. Asi práve preto je najlepšie, aby sa cvičil na bystrozora. Bude pripravený takmer na všetko a ja ho v tom podporím.

Keby to bolo možné, verím že by ho cvičil starý Moody, alebo možno Tonksová. Lenže to nejde a tak ho pridelili do skupiny, ktorú vedie vedúci oddelenia. Výcvik musí byť naozaj tvrdý, Harry sa často vracia domov až neskoro v noci veľmi unavený.

Len čo si na to všetko trochu zvykneme, chceme sa pustiť do oprav domu. Harry nechce bývať v Siriusovom dome, ale chce sa pokúsiť opraviť dom svojich rodičov. Boli sme sa pozrieť v Godrikovom dole, ako to tam vyzerá a nie je to také hrozné. Myslím, že s trochou úsilia sa nám ten dom podarí opraviť. Je tam naozaj pekne a mne by sa tam veľmi páčilo. Dokonca aj Ron s Hermionou sa rozhodli kúpiť si tam jeden dom, takže by sme bývali blízko seba. Myslím, že by to bolo skvelé.

 

Takže toto bol v skutočnosti dom, v ktorom sa ocko narodil? zamyslela sa Lilly a čítala ďalej.

 

Hermiona s Ronom už nechcú čakať. Svadba bude čo nevidieť a tí dvaja nás s Harrym predbehnú. My sme si povedali, že sa vezmeme po skončení výcviku a mne to stačí. Som s Harrym neustále a svadba našu lásku len spečatí. Či sa teda vezmeme teraz alebo za rok-dva je mi vcelku jedno. Hlavné je vedieť, že si ma vziať chce. Viac nepotrebujem.

George je stále smutný. Obchodu sa darí, ale jeho tá práca nenapĺňa šťastím. Počula som, ako sa pýtal Rona, či by to celé nechcel prevziať za neho a on prikývol. Azda len nechce George niekam odísť? Viem, čo by mu pomohlo. Potreboval by ženu, ktorá by zahnala bolesť v jeho srdci a rozdúchala oheň v jeho tele. Cíti sa osamelo a ja mu rozumiem. Každý z nás niekoho má, ale on zostal sám, navyše bez Freda. Dúfam, že to kam teraz mieri mu pomôže. Ale čo to môže byť?

 

Tak keby som to nepočula na vlastné uši, tak tomu neuverím. George na diaľku ukončil vzdelanie a hlási sa tiež na bystrozorský výcvik. Čo tým chce dosiahnuť? Pohádala som sa s ním kvôli tomu. Vravel, že chce nejakým spôsobom prispieť k tomu, aby sa už nikomu nestalo to čo nám. Lenže tón, akým to vravel naznačoval, že sa chce nechať zabiť pri prvej možnej príležitosti, aby mal konečne pokoj. Je to s ním horšie, než som si myslela. Ešte že mi Harry sľúbil, že sa pokúsi prehovoriť s vedúcim, aby boli v spoločnej skupine a dá na neho pozor. Aj jemu došlo to čo mne. Keby to šlo, najradšej by som mu to zakázala, alebo by to mohli urobiť mama s ockom. Lenže môj brat je už dospelý a nenechá sa od nikoho vodiť za ručičku, ako sám povedal. Je jasné, že nik z nás nič nezmôže, ale ak sa vrhne do nejakej akcie s úmyslom nechať sa zabiť, tak nech si ma nepraje. Vlastnoručne by som mu zakrútila krkom.

 

A je to. Hermiona už nie je Grangerová, ale Weasleyová. Svadba bola kúzelná. Hermiona nič nenechala na náhode a s mamou všetko pripravili do posledného detailu. Neraz sa pri prípravách s Ronom pohádali. Keď sa ho totiž spýtala na názor napríklad na kvety alebo jedlo, povedal že je mu to jedno a tým ju neskutočne rozzúril. Už som myslela, že tú svadbu snáď odvolá, ale keď ju chodil denne odprosovať s kyticou, vzala ho na milosť.

Dnes bol ten veľký deň D. Počasie im žičilo a tak rozhodnutie usporiadať oslavu v záhrade bolo na mieste. Hermiona sa priviezla z domova v kúzelnom koči, ktorý jej na túto príležitosť požičala madam Maxim. Aj ona bola jedným z hosťov, dali sa totiž dohromady s Hagridom. Vlastne to nikoho neprekvapilo.

Ronald bol od včera večera strašne nervózny. Harry ho musel vyviesť von, aby sa trochu preletel a prišiel na iné myšlienky. Lenže ráno sa situácia opakovala. Ja som bola od rána u Hermiony a pomáhala jej s prípravami, ale keď mi Harry rozprával, aké blbosti cez deň Ron vyvádzal, nemohla som sa zdržať smiechu. Ďalšie pobavenie vyvolal, keď v každej kapse svojho habitu hľadal prstene. Nakoniec mu ich Harry podal a on bol červený až po korienky vlasov. A prvý tanec novomanželov? Chudák Hermiona asi bude ešte dlho hojiť modriny na nohách. Ale všetci sa úžasne bavili a ja sa teším, kedy bude tá naša svadba. Len škoda, že zajtra odchádzajú Harry s Georgom na prvý výcvikovú misiu do zahraničia.

 

 

Začína mi byť doma už smutno. Harry je preč už týždeň a Ron s Hermionou sú na svadobnej ceste niekde v Egypte. Ešte že bývame stále u rodičov, inak by som sa asi v prázdnom dome zbláznila. Snažím sa v práci urobiť dačo navyše, možno by som si mohla vziať na pár dní voľno, keď sa Harry vráti a mohli by sme si tiež niekam vyraziť.

Počujem dole hlasy. Zdá sa mi, že je to George. Konečne sú doma. Idem privítať Harryho.

 

Lilly s napätím obrátila na druhú stránku v domnienke, že tam jej mama opíše ich šťastné stretnutie. Aké však bolo jej prekvapenie, keď tomu tak nebolo.

 

George sa vrátil sám. Tvár mal strhanú únavou a strachom. Pozeral na mňa vystrašene, akoby nevedel, ako sa správať. Bolo mi hneď jasné, že sa niečo stalo. Niečo s Harrym.

„Je u sv. Munga.“ bolo nakoniec všetko čo mi povedal. Zalapala som po dychu a okamžite som sa s ním premiestnila  do nemocnice. Doviedol ma k jeho izbe, ale dnu so mnou nešiel. Bolo tam šero a vo vzduchu sa vznášal pach dezinfekcie. Pri okne stála jediná posteľ zakrytá závesmi. George mi nič nepovedal a tak som pomaly postupovala k posteli. Nemala som potuchy, čo uvidím a mala som z toho strašný strach.

Odhrnula som závesy a nazrela dnu. Ležal tam akoby len spal. Tvár uvoľnená, oči zavreté a ruky položené voľne pozdĺž tela. Podišla som pár krokov bližšie a opatrne som vzala jeho ruku do svojej. Lenže v tej chvíli sa to stalo. Zľakla som sa a uskočila som. Miestnosťou sa rozľahol príšerný krik. Nie, nebol tam nik iný, to kričal on. Tie príšerné zvuky sa mu drali z hrdla a on na mňa upieral svoje zelené oči. Ale už to neboli jeho oči, tie ktoré tak milujem. Zornice rozšírené od bolesti a strachu, zrak zakalený akousi mamonou a celé telo sa triaslo v bolestnom kŕči. Naťahoval ku mne svoju ruku a ja som nemohla inak. Chytila som ho za ňu a on mi ju skoro rozdrvil. Šialený krik neustával, lež zosilnel a ja som už nemohla vydržať ten nápor na nervy. Všetko vo mne chcelo kričať s ním. Jeho bolesť sa stala mojou a trhala moje srdce na kúsky. Neviem ako dlho to trvalo, kým ma čiesi ruky od neho neodtrhli. Bol to George a s ním prišli nejakí ošetrovatelia, ktorí ho opäť upokojili a uviedli do spánku. Ešte stále som sa triasla, keď ma George držal v objatí a nechápala som, čo sa deje. Museli mi dať upokojujúci lektvar. Som po ňom ospalá a myšlienky sa mi v hlave pletú. Snáď sa ráno zobudím a zistím, že to všetko bol len zlý sen.

 

Nemohla som zažmúriť oka. Mala som pred sebou stále ten jeho pohľad- šialený, zúfalý, prosebný, neznámy. George mi dnes konečne povedal, čo sa stalo. Chceli zničiť akási artefakt čiernej mágie. Lenže bol proti zničeniu akosi chránený a zasiahol Harryho akousi kliatbou. Zatiaľ nik netuší o akú kliatbu ide. Sama som však včera videla, čo spôsobila. Harry neznesie akýkoľvek dotyk. Pravdepodobne mu každý spôsobuje šialenú bolesť, ktorá ho pripravuje o rozum a preto ten výraz v očiach. Lenže ako mám sedieť pri jeho posteli a len sa na neho dívať. Bez možnosti pohladiť ho, vziať za ruku a dať mu najavo svoju prítomnosť. George tam bol so mnou. Držal ma, keď som tam sedela a snažila sa potláčať slzy. Liečitelia skúšajú rôzne možnosti, ale zatiaľ nič nezaberá. Keď mu na rany natierajú masti, opakuje sa včerajšia scéna, preto radšej volia kúzla a ani oni nemaj záujem vyvolávať bolestivé záchvaty. Nik netuší, ako dlho to môže trvať, alebo či sa z toho vôbec má šancu dostať.

 

Je to už týždeň, čo sedávam pri jeho posteli. Jediné čo môžem je prihovárať sa mu. Denne sledujem ako upadá striedavo do bezvedomia a trpí v agónii. Keď tam tak ticho leží na posteli, utešujem samu seba že netrpí. Ale pravdou je, že aj tak mu občas telom prebehne bolestný kŕč a tvár sa mu skriví v grimase. Keď potom precitne v novom záchvate, radšej vychádzam von a zakrývam si rukami uši, aby som ho nepočula, ako trpí. Keby som tam totiž zostala, nevydržala by som to a musela sa ho dotknúť, snažiť sa ho utíšiť a utešiť, no spôsobila by som mu tým ešte horšiu bolesť. A to nechcem... nechcem aby trpel, aby ho niečo bolelo... prosím, Bože, nedovoľ nech trpí. Je ešte mladý a trpel už viac než ktokoľvek iný. Mučí ma predstava, žeby som mala žiť bez neho, ale ak je to jediný spôsob.. ak je to tvoja vôľa, ak musí zomrieť, ukonči jeho trápenie aspoň rýchlo a bezbolestne.

Nechcem... nebudem sa tomu len nečinne prizerať. Musím niečo vymyslieť. Lenže ako? Nie som schopná myslieť, smútok mi zatemňuje myseľ... nevzdávaj sa Harry. Vieš, že ťa milujem a nenechám ťa len tak odísť.

 

Zase som nespala, ale dostala som nápad. Harry by mi to určite nezazlieval, veď keby bol on na mojom mieste, určite by urobil to isté. Je to moja posledná nádej, ak mi nepomôže on, tak neviem kto iný. Musím sa o to aspoň pokúsiť.

Bola som v Bradaviciach, ako som si zaumienila. Profesorka McGonagallová ma prijala veľmi vľúdne, je to skvelá žena a tiež jej je Harryho ľúto. Nikdy to otvorene nepriznala, ale všetci vedia, že ho má rada. Keď Albus Brumbál počul čo sa mu stalo, zachmúril sa a nevedel, ako mi pomôcť. Keby mohol, pohol by nebom i zemou, aby Harrymu pomohol, boli jeho dnešné slová a ja viem, že to myslel úprimne. Tiež by som pre neho urobila prvé- posledné. Len Snape tam sedel a tváril sa, akoby sa ho nič z toho o čom sme tam rozprávali netýkalo. Myslela som si, že prejaví viac záujmu. Ale nie, sedel tam s tvárou kamennou ako vždy. Keby bola iná možnosť, nešla by som za ním, ale nepoznám iného človeka tak zbehlého v čiernej mágii a pritom tak skúseného. Určite pozná lektvary, o akých sa nám ani nesníva, vravela som si a dúfala som, že azda aspoň jeden z nich by mohol pomôcť. Jeden jedinký a Harry by bol zase v poriadku. Lenže o ani nehol brvou. Myslela som si, že už Harryho prestal nenávidieť, veď Harry mi vravel o jeho spomienkach a o tom, že už k nemu sám necíti rovnakú zášť ako kedysi. Prečo aj obávaný profesor lektvarov nemôže zahodiť tú masku a urobiť niečo čím by mu pomohol? Viem, že keby chcel tak môže pomôcť, lenže to by nebol Severus Snape. Ale neboj, Harry. Urobím čokoľvek, aj keby to znamenalo, že budem u Snapea prosiť každý deň na kolenách.

 

Nemusela som prosiť. McGonagallová s Brumbálom to zrejme urobili za mňa. Pred chvíľu tu bola riaditeľka a priniesla mi krabičku s akousi masťou. Vraj ju posiela Snape a mohla by mu pomôcť. Profesorka McGonagallová mi ju dávala roztrasenými rukami a rovnako ako ja dúfa, že to zaberie. Opakovala mi totiž so slzami v očiach to, čo povedal Snape, keď jej ju dával.

„Toto by Potterovi mohlo pomôcť. Nech mu tým potierajú spánky a ak sa ho budú chcieť nejakým spôsobom dotknúť, musia si tou masťou natrieť ruky. Iný dotyk neznesie. Ak ale ani toto nezaberie, potom by som odporúčal  veľmi rýchly a účinný jed, ak mu chcú uľaviť od bolesti, ktorá bude stále horšia a horšia.“

Presne tieto slová vraj povedal. Prvá časť znela nádejne, ale pri zmienke o jede som sa zosypala na najbližšiu stoličku. To predsa nemohol myslieť vážne. Nikdy by som na niečo také nepristúpila. Nechcem, aby Harry trpel. Urobila by som čokoľvek, aby mu bolo lepšie. Prevzala by som tu bolesť za neho, keby to bolo možné, ale nikdy by som ho nemohla... zabiť. Nemohla by som žiť s vedomím, že nie je so mnou a tobôž nie, keby som to urobila. Nie, hneď ráno skúsim tú masť. Snape predsa vie o čom hovorí, určite zaberie. Určite zaberie... musí zabrať... snáď zaberie....

 

Natrela som si ruky tou masťou a opatrne sa dotkla jeho ruky pripravená kedykoľvek prestať. Strhol sa pri tom dotyku a otvoril oči, ale nekričal. Jeho zelené oči na mňa pozerali, akoby ma nikdy nevideli. Napriek tomu v nich bola prosba. Prosba o pomoc a záchranu.

„Budeš v poriadku, Harry. Pomôžem ti. Dôveruj mi.“ zašepkala som mu roztraseným hlasom. Medzi dva prsty som nabrala hmotu z krabičky a rozotrela mu ju na spánkoch. Až dovtedy ma držal za ruku kŕčovito, ale keď masť prenikla pokožkou, zdalo sa že sa mu trochu uľavilo a tlak jeho ruky povolil. Môj ale nie. Keď som vedela, že s rukami od masti sa ho môžem dotýkať, využila som to. Sedela som pri ňom a držala ho za ruku. Trochu som ho posunula na posteli a upravila mu vankúš, aby sa mu nevytvorili preležaniny. Ležal príliš dlho v jednej polohe a nik s ním nechcel hýbať. Teraz som ale mohla a konečne som mala pocit, že som aspoň trochu užitočná. Znovu som mu rozotrela masť na potrebných miestach a cítila som, ako mu pomáha. Opakujem to teda každú hodinu a nepohnem sa od neho kým nezaberie úplne.

 

Už týždeň používam masť od Snapea a jediný výsledok je ten, že už nie je taký citlivý na môj dotyk a zrak sa mu začína vyjasňovať. Čosi v jeho vnútri akoby ma spoznávalo. Som unavená, ale stále som pri ňom. Masti už nie je veľa, snáď ju Snape ešte bude mať.

Spím či bdiem? pýtala som sa sama seba, keď som uprostred noci začula tichý šepot. Niekto vyslovoval moje meno... sklonila som sa nad neho a on ku mne načiahol svoju ruku. Odtiahla som sa. Nemala som ruky natreté a bála som sa, že jediný dotyk pokazí túto chvíľu. Siahala som po krabičke, ale zastavil ma. Náš následný rozhovor je jeden z tých, na ktoré nikdy nezabudnem.

„To už nie je potrebné.“ zašepkal potichu a unavene. „Už som v poriadku. Poď ku mne, moja malá.“ prosil a ruka vo vzduchu sa ku mne stále napínala. Prvá slza sa mi skotúľala po líci a opatrne som sa ho dotkla končekom prstov. Žiaden náznak bolesti, ani trochu ruku neodtiahol. Uchopila som ju teda pevne do svojej dlane a... keď sa nič nestalo, prudko som ho objala a po týždňoch trápenia a obáv, že ho stratím som konečne pocítila úľavu. Nechcela som ho pustiť, bála som sa, že je to všetko len sen.

„Toto mi už nikdy nerob.“ prosila som ho a on len mlčky prikývol. Bol unavený a ja tiež. Zaspali sme spoločne.

 

George ma zobudil keď sa na Harryho prišiel pozrieť. Nielen on, ale všetci naši známi ho navštevovali dosť často, ale najviac chvíľ som s ním trávila osamote. Aj on pocítil obrovskú úľavu. Len čo som sa zobudila, musela som odísť. Harry bol ešte stále slabý, ale už nepotrebuje, aby som pri ňom sedela nonstop a tak som mohla urobiť čo bolo mojou povinnosťou. Ale nešla som mu poďakovať len z povinnosti. Bola a som nesmierne vďačná za to, že napokon pomohol Harrymu, aj keď jeho vôli to zrejme odporovalo. Musela som mu sľúbiť, že to Harrymu nepoviem. Neviem prečo to žiadal, ale teraz nemám náladu zamýšľať sa nad myšlienkovými pochodmi jedného nevrlého profesora. Harry žije a bude v poriadku a to je teraz to jediné, čo ma zaujíma.

 

Lilly si rukávom zotrela slzy z tváre a skryla denník pod perinu, keď jej mama prišla zhasnúť.

„Dobrú noc, srdiečko.“ povedala Ginny, keď jej dávala pusu na dobrú noc. Lilly ju tuho objala a dlho ju tak držala.

„Čo sa deje, Lilly?“ spýtala sa prekvapene.

„Si taká statočná. Ty aj ocko. Nechápem, ako ste to všetko zvládli.“ šeplo dievčatko a Ginny pochopila. Vytiahla spod periny malú knižôčku a pozrela na pasáž, ktorú práve jej dcéra čítala. Až veľmi dobre si spomínala na tú hrôzu, ktorú vtedy zažívala a pri pomyslení, že to teraz číta jej malé dieťa jej zovrelo srdce. Možno by sa ten denník mal dávať deťom až neskôr. Lenže ona sama mala presne toľko rokov, keď čítala o prvých hrôzach, ktoré postihli jej vlastnú mamu. Neskôr jej to pomohlo veľa vecí pochopiť a u Lilly to bude to isté.

„Na dnes už čítania stačilo. Teraz je čas spať. Zajtra je tiež deň.“ povedala napokon a zhasla svetlo v izbe. Lilly si povzdychla, ale poslúchla. Dlho však ešte premýšľala nad tým, čo všetko sa doposiaľ z denníku dozvedela. Životy jej rodičov rozhodne neboli ľahké a k šťastiu, ktoré prežívajú dnes viedla veru tŕnitá cesta.
19.10.2009 20:21:51
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one