Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Kapitola č.4: Svadba na spadnutie

Mám šťastie, že v práci mali pochopenie, keď som sa o Harryho starala. Vraj nebol problém ma dočasne zastúpiť, ale potešili sa keď som sa vrátila. Mám z toho radosť, predsa len tam nepracujem veľmi dlho, bála som sa že o to miesto prídem, ale nie.

Harry už je doma. Musí ešte niekoľko dní ležať, ale len čo to bude možné chce sa vrátiť k výcviku. Skoro so mnou švihlo o zem, keď som to počula. Prosila som ho, presviedčala, aby to nerobil, ale on si stále húdol to svoje. Čo som mala robiť? Vyletela som na neho ako dáka harpia a kričala snáď horšie ako siréna. Pohádali sme sa a ja som nakoniec odišla. Prečo mi to robí, do trola? Azda nevidí, aký o neho mám strach? Ak sa má z každého výcviku vrátiť v stave ako teraz, môžem si rovno zaistiť izbu u Munga niekde blízko Lockharta, lebo o chvíľu prídem o rozum ako ten chudák. Ak to takto pôjde ďalej a on bude neustále ignorovať môj názor, asi by sme sa museli rozísť. Lenže, neviem koho by som tým potrestala viac, seba alebo jeho?

Samozrejme sa ma pokúšal udobriť. Ale nemala som náladu. Len nech sa trochu potrápi aj on a uvedomí si ako sa musím cítiť. Odmietam sa s ním dovtedy vôbec baviť.

 

Pre Merlina, ten jeho výraz... ja viem, že ho to trápi a naozaj sa snaží mi vysvetliť svoje dôvody, ale počúva on vôbec, čo mu vravím ja? Nechcem sa vydať a o mesiac sa stať vdovou. Jasné, je dobrý kúzelník a dokázal veľa vecí už ako chlapec, ale to neznamená, že je nesmrteľný alebo nezraniteľný. To že porazil Voldemorta ho nijak nezaväzuje k tomu, aby bol naďalej záchrancom sveta. Veštba sa naplnila a on sa môže rozhodnúť pre akékoľvek iné poslanie v živote. Nechápem, prečo sa napríklad nepokúsi hrať famfrpál profesionálne. Lenže on o inom než o bystrozorskom výcviku nechce ani počuť.

Už sa ale nechcem hádať a vidím na ňom, že on tiež nie. Tak čo ďalej? Musíme nájsť nejaký kompromis, lenže aký? Kto ustúpi?

 

Som na neho príliš mäkká. Pozná ma lepšie než svoju metlu, ktorú mimochodom pozná fakt do posledného detailu, a vie ako na mňa. Zase som mu ustúpila. Ako to on vždy robí? To zrejme zostane naveky skryté ženskej logike, lebo muži v tom žiadnu logiku nehľadajú. Spoliehajú sa na našu slepú oddanosť a lásku. Zahrajú nám trochu na city a my zvyčajne podľahneme. Musím si na to dať pozor.

Tak fajn, nech si pokračuje vo svojom výcviku. Je mi jasné, že sa kvôli tomu ešte neraz pohádame. Keď ale vidím, ako o tom zanietene rozpráva a oči mu žiaria túžbou po dobrodružstve, môžem mu to vôbec zazlievať? Keď som mu to dnes povedala, tešil sa ako dieťa, ktorému vrátili hračku. Musím sa zrejme zmieriť s tým, že jeho záchranársky komplex, mimochodom toto označenie Hermiona vymyslela veľmi výstižne, sa stane súčasťou nášho života. Merlin stoj pri mne a daj mi silu, aby som ho za to časom nezabila.(to je vtip samozrejme)

 

Tento týždeň som už tretí krát našla na stole vo svojej kancelárii kyticu. Sprvu som si myslela, že sú od Harryho. Čo ja viem, trebárs ako poďakovanie, že som sa o neho starala, alebo keď sme sa pohádali tak na uzmierenie. Lenže keď som prišla domov, tváril sa akoby nič a tak som sa ho spýtala priamo. Neviem či to bol dobrý nápad. V živote by som si nepomyslela, že je taký žiarlivý. Aký bol chutný, keď sa rozčuľoval. Snažil sa to skryť, ale mňa neoblafne. Keby len tušil, ako mi tým lichotí, že žiarli. Ale to mu nesmiem povedať, ešte by si začal o sebe namýšľať. Ale nie, to on nemá v povahe. Ba naopak, napriek všetkému čo dokázal nemôže pochopiť, ako to zvládol a neustále sa podceňuje. Hm, na zoznam vecí, ktoré ho musím naučiť by som si mala pripísať schopnosť vážiť si sám seba a nepodceňovať sa.

Ale kto mi teda posiela tie kvety?

Hm, dnes nielen kvety ale aj čokoláda. Radšej som sa jej ale nedotkla, ktovie od koho je. Nikdy pri tom nie je kartička ani žiaden odkaz.

Dnes sa za mnou v práci zastavil Harry. Bol si dohodnúť niečo ohľadom toho prekliateho výcviku. Keď zbadal moju pracovňu zaplnenú kvetmi, krv v žilách mu nepochybne vrela. Keď sme potom odchádzali domov, skúmavo si prezeral všetkých mojich kolegov a rovnako ako ja hodnotil, kto by mohol byť ten tajný ctiteľ.

Doma ma čakalo prekvapenie. Hm, tie kvety priniesli predsa len nejaký úžitok. Harry ma vzal na podvečerný piknik na lúku neďaleko Brlohu a krútil sa okolo mňa ako kolovrátok. Takéto správanie sa mi páči, drahý môj. Nebudem mať nič proti tomu, ak sa to bude opakovať častejšie. A ak to znamená, že dovtedy budem musieť znášať záplavu kvetín od tajomného neznámeho, tak prečo nie?

 

No tak to radšej tie kvety oželiem. Dnes som prišla do práce skôr a odhalila som nášho Casanovu. Neuveriteľné, ako sa človek môže mýliť vo svojich dohadoch. Tým ctiteľom nebol nik iný, než Hubert McQeen. Nepracuje priamo na našom oddelení, ale stará sa o drobné opravy v celej ministerskej budove a stretla som sa s nim len pár krát. Je to nenápadný chlapec, len o niečo starší než ja. Vždy keď som ho stretla mi niekoho pripomínal, ale nemohla som prísť na to, koho. Až dnes, keď som ho videla nenápadne vchádzať ku mne do kancelárie s ďalšou kyticou. Pripomína mi Nevilla. Milý, tichý, uzavretý a fajn kamarát, ale ani v najmenšom si ho neviem predstaviť ako niečo viac než len kamaráta. Veď ho ani nepoznám. Zajtra si na neho pekne ráno počkám, poďakujem sa mu a dúfam, že to pochopí.

Keď už spomínam Nevilla, tak si spomínam aký šok mi raz Harry pripravil. No a tiež si na to vybral vhodnú chvíľu. Skoro som vtedy spadla z metly, keď mi povedal, že chodí s Lenkou Laskorádovou. Rozumeli si na škole, to je pravda. Lenka bola vždy úplne mimo a Nevill bol na škole chudák. Možno práve to ich spojilo a tým, že sa obaja lepšie spoznali v BA... no ktovie, ako to s tými dvoma dopadne.

 

Ten blázon mi chce asi naozaj spôsobiť infarkt. Čo to malo byť za divadelné predstavenie dnes ráno?

Bola som dnes v práci skôr, aby som prekvapila Huberta a taktne ho odmietla. Práve sa mu po tvári rozlieval sklamaný výraz, keď som mu povedala, že už som zadaná, lenže čo sa stalo potom. Harry vpadol dnu s tou najväčšou kyticou, akú som od neho kedy dostala a priamo pred Hugom mi začal vykladať, že na svadbu už nechce čakať. Odrazu prejavil toľko iniciatívy, až to nie je normálne. Chudák Hubert len zvesil ramená a poriadne za sebou zabuchol dvere, keď odchádzal. Harry ho nadobro odohnal a ako som zistila, bol to jeho hlavný zámer. Takže mu ani tak nešlo o to, urýchliť  svadbu, ako o to odstrániť  soka v láske z cesty. Priznávam, že tým ma trochu naštval. Neveril mi snáď, že on je jediný, koho mám naozaj rada? Ale keď chce svadbu, bude ju mať. Síce sme pôvodne chceli počkať, kým dokončí výcvik, ale vlastne prečo nie. Bude to aspoň malá satisfakcia za to, ako ma v posledných dňoch hneval. NO a medzi nami dievčatami... HURAAAAAAAAA, budem sa vydávať!!!!!

 

Lilly dychtivo čítala ďalšie a ďalšie zápisky, v ktorých jej mama opisovala prípravy na svadbu. Miesto očakávaných romantických opisov šiat, výzdoby a podobných vecí, ktoré ku svadbe neodmysliteľne patria, sa dočkala niekoľkých zápiskov, pri ktorých sa neubránila smiechu.

 

Keď mama počula, že sme sa konečne odhodlali na tú veľkú udalosť, neubránila sa dojatiu. Hm, typická mama. V poslednom čase ju rozplače úplne všetko. K môjmu zdeseniu ma ihneď zatiahla ku stolu, vzala niekoľko zvitkov pergamenu a začala plánovať. Pozvánky, zasadací poriadok, jedlo, hudba, šaty, výzdoba... Keď som to všetko počula, až sa mi zatočila hlava. Prečo sa nemôžeme proste len zobrať a osláviť to v rodinnom kruhu? Videla som, čo to s mamou robilo, keď chystala svadbu Billovi a potom Ronovi. Len dúfam, že už sa vybúrila pri tých prvých a nebude to tak preháňať s tou našou.

 

Vravela som, že sa vybúrila? No, tak to bol snáď najväčší omyl v mojom živote. Asi si v blízkej budúcnosti budem musieť zaobstarať poriadnu zásobu Upokojujúceho lektvaru. A čo je ešte horšie? Že sa k jej nadšeniu pridala aj Hermiona. To spojenie ma privádza k šialenstvu. Samozrejme že chcem peknú svadbu, bude to pre mňa určite nezabudnuteľná chvíľa, ale musí sa okolo toho robiť až taký povyk? A čo keby som si to chcela zariadiť sama? Lenže nie, oni sa ma ani len nespýtajú... Toto bude tak a toto tak a mne neostáva iné, len prikývnuť. Dnes som sa snažila mame vysvetliť, že je mi jedno, či sa budú podávať teľacie medailóniky alebo rybie prsty. Čoho som sa dočkala? Hodinovej prednášky o tom, aký dôležitý je správny výber jedla. Prebodávala ma tým svojim pohľadom, že som sa cítila ako dvanásťročné dievča, ktoré niečo vyviedlo a nie ako žena pripravujúca svadbu. Ešte že ju zastavilo, keď som jej nechala voľnú ruku vo výbere jedla. Dúfam, že to najhoršie mám za sebou.

 

Moje nervy, prečo sme len s Harrym neutiekli a nezobrali sa kdesi tajne? Koľko nervov by som si tým ušetrila....

Myslela som, že medzi pozvanými budú len príbuzní a najbližší priatelia. Skoro som omdlela, keď som videla zoznam rozpísaný na dvoch pergamenoch. A ešte som musela dve hodiny sedieť medzi mamou a Hermionou, ktoré sa pohádali o tom, kam posadiť tetu Muriel a niekoľko vzdialených príbuzných. Myslím, že toľko ich nebolo ani na predošlých svadbách. Prečo som sa len narodila ako jediné dievča v rodine?

Čo sa týka hudby, chcela som Sudičky. Osvedčená klasika, lenže môj nápad hneď zavrhla Hermiona a odporúčala mi kapelu, ktorá hrala im. Nie že by sa mi nepáčila, ale je to moja svadba nie? Dakedy mám pocit, akoby to všetko išlo mimo mňa. Ako sa to vraví? Aha, o nás bez nás. To to vystihuje.

Harry ma upokojuje, ale jemu sa to hovorí, keď je denne preč a prichádza domov až večer, kedy ten najväčší humbug  utícha. Pokračuje vo výcviku. Po tej našej poslednej hádke predo mnou skrýva každé zranenie, dokonca aj obyčajné modriny z nácvikov bojov. Asi za ním zájdem a dám mu na to nejakú masť, nechcem aby bol samá modrina v deň svadby a hlavne počas našej svadobnej noci, to by sme si asi veľa zábavy neužili. Hoci sa mi to nepáči, mala by som ho v jeho rozhodnutí asi podporiť. Viem, že nech by robil čokoľvek iné, nebol by spokojný. A ja chcem, aby sme boli šťastní obaja.

 

Vzdávam sa. Vždy som si myslela, že svadobné prípravy sú pre nevestu niečo nezvyčajné a úžasné, že sa v tom každá vyžíva. No ale to by nesmela byť moja mama a Hermiona ako družička.Občas mám pocit, že niektoré farebné kombinácie vyberal Ron, ktorý je povestný svojim absolútnym nevkusom. Alebo mu možno len niekto zabudol povedať, že je farboslepý. U Rona sa človek nemôže diviť ničomu, no nie? A to vraj ja nemám cit pre estetiku. Napokon možno miesto svadby bude šaráda, ktovie. Ale ak to takto bude pokračovať ešte chvíľu, môžem ísť rovno skočiť z metly.

 

Lilly sa potichu chichotala pod perinou, svietiac si malou lampičkou, aby mama nevidela svetlo. Už pred hodinou jej kázala zhasnúť. Ale či ona môže za to, že sa od toho proste nemôže odtrhnúť?

 

Dnes som prvý krát videla svoje svadobné šaty. Mama s Hermionou na nich neúnavne pracovali asi týždeň. Popravde, keď som ich videla, lapala som po dychu. Bola to nádhera. Odrazu všetok hnev, čo ma doteraz sužoval, bol preč a ja som sa trochu hanbila za to, aké scény som niekedy vyvádzala. Predsa len sa snažia mi čo najviac pomôcť a robia všetko preto, aby bol ten deň pre mňa nezabudnuteľný. Ospravedlnila som sa im a ony nad tým len mávli rukou, že každá nevesta je pred svadbou nervózna. Ale veď ja nie som, alebo áno? Na oplátku mi prezradili, že niektoré veci mi robili naschvál, keď videli ako sa hnevám. Najmä tie farebné kombinácie vraj prehodnotili. Uff, to som si vydýchla.

Tie šaty boli ľahké ako pierka, akoby som na sebe mala len tenkú pavučinku posplietanú dohromady. Bola to naozaj krása a ja som ešte hodnú chvíľu strávila pred zrkadlom. Nemohla som veriť vlastným očiam. Až doteraz to bolo všetko ešte také vzdialené, akoby len sen, ktorý sa neisto stáva skutočnosťou. Lenže tie šaty mu dodávali na realite. Budem sa vydávať, už nebudem len malé dievčatko svojich rodičov, budem žena a budem mať vlastnú rodinu. Ako malá som si túto chvíľu často predstavovala a teraz, keď nastala...

Radosť sa miesila s troškou smútku. Bola som ako v rozprávke, môj princ si pre mňa konečne prišiel a ja sa s radosťou stanem jeho ženou. Lenže ten čas doteraz ubehol tak veľmi rýchlo. Detstvo, puberta a dospievanie... všetko to bolo nenávratne preč. A pritom to bolo akoby včera, keď som Harryho stretla prvý krát na stanici, keď ma zachránil z Tajomnej komnaty, keď sme spolu bojovali na ministerstve, keď sme sa prvý krát chytili za ruku a dali si prvú pusu... Našťastie máme pred sebou ešte celý život a nepochybne nám prinesie ešte mnohé prekvapenia. Veď s Harrym mi nuda rozhodne nehrozí.

 

Deň D

Je ráno. Vstala som skoro, ja viem, lenže nemôžem spať. Ešte je tma a v dome je neskutočné ticho. Premýšľam nad tým, čo ma dnes vlastne čaká. Nie, netrápia ma žiadne pochybnosti. Snáď prvý krát som si stopercentne istá, že robím to po čom najviac túžim.

V prvých lúčoch slnka, ktoré prenikajú cez pootvorené okno, žiaria moje svadobné šaty. O pár hodín v nich stanem po boku Harryho a stane sa zo mňa Ginny Potterová. Potterová. Hm, bude asi chvíľu trvať, než si na to zvyknem. Už počujem mamu, mala by som jej ísť pomôcť. Ešte je toľko práce... ale v dnešný deň mi nemôže nič pokaziť náladu. Teda, mohlo by ak by si to Harry rozmyslel, ale to mi on neurobí. Tým som si istá, určite by neutiekol, dúfam, snáď nie...do kotla, to nech radšej neskúša, inak by som ho s najväčšou pravdepodobnosťou prinajmenšom prekliala. Čo to trepem, asi som z tej svadby viac nervózna, než si pripúšťam. Harry ma má rád a ja jeho tiež, dnes sa vezmeme a hotovo.

 

Ja viem, asi by som teraz mala spať, ale hlavu mám plnú najrôznejších myšlienok a dojmov, že to proste nejde. Toto je môj prvý záznam ako vydatej ženy. Harry leží vedľa mňa a spí. Tvár má uvoľnenú a zrejme sa mu niečo pekné sníva. Ešte aby nie, bol to krásny deň. Beriem späť všetko, čo som povedala o mame a Hermione. Neviem si predstaviť, žeby som sama pripravila takú nádheru.

Sprvu som bola veľmi nervózna, lebo zraky všetkých hostí sa upierali hlavne na mňa. A že tých hostí naozaj nebolo málo. Prišla dokonca aj profesorka McGonagallová, ktorá ronila slzy akoby o závod s mojou mamou. Po chvíli nervozita prešla, všetci nám želali všetko dobré do života. Priatelia, príbuzní, proste všetci sa radovali s nami. A ja som nemohla byť šťastnejšie. Na chvíľu vo mne hrklo, keď sa Harry zamyslel a nevnímal oddávajúceho, ale odôvodnil to tým, že mnou bol tak uchvátený. Netuším, kde sa Harry učil tancovať, ale keď ma viedol po parkete, cítila som sa, akoby som lietala.

Uprostred oslavy ma na chvíľu George odviedol dnu, aby mi dal ten najkrajší darček, aký som si mohla želať. Oznámil mi, že končí s bystrozorským výcvikom, pretože to nie je to, čo chce v živote robiť. Aspoň niekto má trochu zdravého rozumu. Vraj sa rozprával s McGonagallovou a keď si urobí nejaké kurzy, bude môcť učiť v Bradaviciach. Mal by záujem o Obranu proti čiernej mágii. Bola som šťastná, keď mi to povedal.

Zvyšok večera som tancovala, tancovala a zase tancovala. Všetci sa úžasne bavili a my s Harrym tiež. Keď sa napokon oslava skončila, vzal ma Harry za ruku a požiadal ma, aby som mu verila. Prikývla som a on sa s nami oboma premiestnil.

Vyrazil mi tým dych. Vôbec som netušila, že už na tom začal pracovať. Stáli sme pred našim novým domom. Domom v Godrikovom dole. Preniesol ma cez prah a viedol ma dnu. Samozrejme úprav je potreba ešte veľa, ale steny stoja a strecha je v poriadku. Izby sú prázdne, bez akéhokoľvek vybavenia... teda okrem jednej. Spálňa bola čerstvo vymaľovaná, uprostred stála veľká posteľ a naokolo boli zapálené sviečky. Spoza chrbta vytiahol bielu ružu a zahrnul ma lichôtkami. Bola to naša prvá noc ako manželov  a obaja sme si tú chvíľu chceli zapamätať navždy. Noc pre nás ešte len začínala...

Teraz tu vedľa mňa leží a spokojne sa usmieva. Rada sa na neho pozerám, sledujem každú črtu jeho tváre... ide na mňa únava. Budem sa ešte chvíľu na neho pozerať a užívať si pocit, že konečne zaspávam v jeho náručí a že to tak odteraz bude každý večer.
19.10.2009 20:22:29
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one