Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc
Dlhé čierne vlasy mu padali do očí, keď sa skláňal nad hromadou pergamenových zvitkov, ležiacich na jeho pracovnom stole. Už dávno to chcel mať hotové, no stále nie a nie to dokončiť. V škole na to nebolo dosť času a hoci by sa zdalo, že počas prázdnin toho stihne viac, bol to omyl. Jeho syn sa dožadoval pozornosti svojho otca v každej možnej chvíli a s takýmto prístupom veru nebolo ľahké sústrediť sa na prácu.

Niekto by mohol povedať, že má chlapca nejako zabaviť, dať mu prácu či prinútiť ho študovať a pripravovať sa na ďalší školský rok, no s Harryho schopnosťou priťahovať problémy i tam, kde zdanlivo žiadne nie sú, ho od týchto opatrení odrádzala.

Náhle blížiace sa dupotanie ho vytrhlo zo zamyslenia a on vedel, že minimálne na najbližiše dve hodiny “dopracoval”. Ani sa nenazdal a ozvalo sa hlasné klopanie na dvere.¨

“Poď dnu, Harry!” ozval sa unavený hlas Severusa Snapea.

“Zahráme si? Sľúbil si, že po večeri si spolu zalietame,” volal chlapec nadšene už do dverí.

“Viem, čo som sľúbil,” odvrkol Severus a bezradne odhodil pergameny, ktoré držal v ruke, na hromadu k ostatným. Vedel, že týmto tempom ten výskum nikdy nedokončí.

“Prepáč, nechcel som…” začal Harry opatrne a radostné ohníčky v jeho očiach na malú chvíľu pohasli. So zvesenými ramenami sa otočil na päte a vybehol zo Severusovej pracovne. Vo chvíli, keď sa za ním dvere zabuchli, oľutoval Severus, že nedokázal udržať svoju zlú náladu na uzde a odniesol to opäť Harry. S tichým povzdychom narovnal svoj boľavý chrbát a vyšiel na pričelie domu, odkiaľ mal na svojho syna najlepší výhľad. Mohol vidieť jeho napätý výraz tváre, keď ho zbadal, i to, ako sa snažil na jeho starej metle dosiahnuť maximálnu rýchlosť. Neubránil sa spokojnému úsmevu. Vedel, že len čo Harry zosadne z metly, s tvárou ošĺahanou od teplého vetra, všetko sklamanie či hnev budú preč. Ten chlapec dokázal to, čo Severus nezvládal napriek svojmu vekovému náskoku a väčším životným skúenostiam: dokázal ventilovať svoju frustráciu, hnev i bolesť týmto jednoduchým, prirodzeným sposobom a nikoho pritom neubližoval. To Severus stále ešte metal blesky všade okolo seba a najviac, k jeho vlastnému sklamaniu, to odnášal neustále práve tento chlapec, ktorý preňho znamenal viac, než by si ktokoľvek dokázal predstaviť. A on sa cítil o to horšie, čím lepšie Harry jeho nálady znášal. Keď bol menší, zdalo sa, že ho Severusove výbuchy hnevu ľakajú. Niet divu, po tom, čo prežil u tých príšerných mudlov… nie, nemysli na to, zahriakol sám seba a pohĺadom opäť vyhľadal tmavú škrvnu niekoľko metrov nad zemou.

Keď sa Harry otočil smerom k nemu, na tvári mu už dokonca pohrával slabý úsmev a osteň výčitiek bodol Severusa ako už mnohokrát predtým. Harryho prvý ročník bol naozaj skúškou ohňom pre ich vzájomný vzťah, no vyzeralo to, že prekonali naozaj všetky prekážky. A Harry si hádam ešte viac zvykol na jeho výkyvy nálad a občasné výbuchy, nielen v triede. Mrzelo ho to. Chcel, aby s ním bol chlapec šťastný a nie len zámerne prehliadal jeho chyby. Jedného dňa by sa totiž mohlo stať, že urobí niečo, čím ho od seba navždy odoženie.

Severus sústredil všetku svoju pozornosť na Harryho, ktorý spomaľoval, no k zemi sa zatiaľ neblížil. Napriek tomu kútikom oka zachytil tmavý tieň ukrývajúci sa v kroví neďaleko. Nenápadne pozrel tým smerom, no nie na dlho. Musel sledovať Harryho. Chlapec bol vo vzduchu zraniteľnejší než na zemi, obzvlášť ak poľavil v ostražitosti, tak ako teraz. No nemohol mu to zazlievať. Je doma, pod dohľadom svojho otca, ktoré dieťa by sa necítilo v bezpečí. Lenže Harry nebol obyčajný chlapec a Severus to vedel, tak ako dobre poznal mieru nebezpečenstva, ktoré jeho synovi hrozilo.

“Harry!” zavolal naňho a dal si záležať na tom, aby jeho hlas neprezrádzal ani len náznak obáv, ktoré pociťoval. Harry ho však buď nepočul, alebo ho zámerne ignoroval.

“Harry, okamžite poď dole!” zopakoval hlasnejšie i ostrejšie. Nepáčilo sa mu, keď sa na chlapcovom čele objavila ustaraná vráska a do očí sa mu vkradli dokonca obavy. Nebol to však strach, ktorý pociťoval Severus. Chlapec sa bál, že otca nahneval a sklamal. Kiežby tieto pocity z jeho srdca dokázal vymazať, želal si Severus v duchu. Vedel však, že sú v ňom hlboko vštiepené od útleho detstva a aj keď už Harry nebol taký ustráchaný ako kedysi, stále bol plachý.

Pohľad otca a syna sa stretol vo chvíli, keď sa Harryho nohy dotkli zeme.

“Prepáč, myslel som, že keď nechceš ísť ty, možem ísť aspoň sám,” ospravedlňoval sa rýchlo, no Severus zarazil ďalší príval jeho slov zdvihnutím ruky a kývnutím hlavy naznačil, aby vošiel dnu.

Harry zmätene hľadel na otca, nevediac, čím sa tentoraz previnil. So zvesenými ramenami urobil, čo mu otec prikázal. Severus bol prísny, no on vedel, že by ho nikdy neudrel. Vyrastať s nímv jednom dome nebolo pre chlapca plného energie a životného elánu práve najľahšie, no zväčša sa mu darilo držať svoj temperament na uzde.

Odkedy však Harry začal chodiť do Bradavíc, stávalo sa mu oveľa častejšie, že sa obával otcovej rekacie na to či ono. Medzi jeho spolužiakmi nemal otec najlepšiu povesť a pravdou bolo, že keď ostatní v škole zistili, kto je… dobre, prinajmenšom sa s ním neodmietli baviť úplne. Avšak svojho prvého trestu s otcom sa bál snáď viac než ktokoľvek iný na škole. Nedokázal to vysvetliť, no ten mrazivý pocit v žalúdku ho nečakane prepadol, keď kráčal chodbami hradu až k tmavým žalárom.

Severus akoby vycítil, akým smerom sa jeho myšlienky uberali, položil ruku na Harryho rameno a mierne stisol v snahe upokojiť ho. Zelené oči naňho spýtavo hľadeli, no on len mdlo kývol smerom dnu. Len čo sa za nimi zavreli dvere, postrčil ho Severus trochu viac a sám sa otočil ku dverám, aby k ochranným kúzlam, ktoré tam boli, pridal ešte pár ďalších. Vtedy Harrymu došlo, že nebolo všetko v poriadku a preto bol jeho otec taký upätý. Možno, že nič nevyviedol, nádejal sa a čosi z jeho myšlienok sa muselo odraziť i na jeho tvrái, pretože keď sa Severus naňho znova pozrel, opäť si povzdychol.

“Harry, posaď sa, prosím,” povedal a ukázal na pohodlný gauč. Harry poslúchol a napäto čakal, čo sa bude diať.

Severus si prisadol k nemu a premýšľal o tom, ako začať. Bolo zrejmé, že tento rozhovor otca so synom mal prísť už dávno. Možno by bolo lepšie, keby to spolu prebrali pred Harryho nástupom do školy, no nad tým bolo teraz už neskoro uvažovať.

“Povieš mi, čo sa s tebou deje, Harry?” spýtal sa napokon a čakal, či Harry príde s nejakým rozumným vysvetlením.

“So mnou?” nechápal Harry.

“Áno, s tebou,” zopakoval Severus dorazne. “Ja sa nekrčím pri každom mojom slove, len čo trochu zvýšim hlas, alebo použijem nevrlý tón,” dodal pokojne.

“Prepáč,” zamrmlal Harry s pohľadom upretým do zeme.

“Nechcem, aby si sa ospravedlňoval!” okríkol ho Severus a slabo ním zatriasol, no to robiť nemal. V Harryho očiach sa totiž objavilo niečo, čo tam doteraz nevidel a to ho úplne odzbrojilo. “Prepáč, Harry. Nechcel som reagovať tak prudko. Ja len… chcem vedieť, čo sa s tebou deje. Myslím, že to má niečo spoločné s tým, že si nastúpil do školy i ako moj študent. A to nehovorím o udalostiach na konci roku,” dodal takmer nečujne a viditeľne sa otriasol pri spomienke na to, ako ľahko oňho mohol prísť vďaka tomu pomätencovi Quirellovi.

“To nie!” oponoval mu Harry vehementne, pretože nechcel, aby sa Severus cítil vinný, no otec ho rýchlo opäť zastavil.

“Viem, že to pre teba nie je ľahké, prisposobovať sa mojim náladám a tomu, ako sa správam v triede, ale na tom, že som tvoj otec sa nič nezmenilo, Harry. Stále ním som a budem, či sa ti to bude páčiť, alebo nie. Nebudem ti tvrdiť, že ťa nikdy nepotrestám, pretože obaja vieme, že sú isté pravidlá, ktoré…”

“Musím dodržiavať,” dokončil zaňho Harry a zjavne sa uvoľnil. “Ja viem, ocko, to len…” povedal, no nevedel, ako by mal pokračovať, tak len pokrčil ramenami.

“Vieš, že by som ti nikdy neublížil, však?” spýtal sa Severus a keď Harry dlho váhal s odpoveďou, prinútil ho Severus zdvihnúť hlavu a pozrieť naňho.

“Možno nie som tvoj skutočný otec, ale to nič nemení na fakte, že ním chcem byť a dať ti všetko, čo potrebuješ: domov, ochranu, pomoc… kedykoľvek ma budeš potrebovať, vždy tu pre teba budem,” vyslovoval jasne a zreteľne, aby to Harry pochopil. “Chcem, aby si za mnou prišiel kedykoľvek. Či budeme doma, alebo v škole… nestaraj sa, akú mám náladu a príď za mnou a povedz mi, čo ťa trápi, Harry,” žiadal naliehavo a Harry slabo prikývol. Do očí sa mu vkrádali slzy a hoci vedel, že Severus nemá rád, keď plače, nedokázal ich potlačiť. Koncom rukáva sa snažil ich nenápadne zotrieť z tváre, no Severusovi to neuniklo. Namiesto, aby ho za to pokarhal, urobil niečo, čo nerobil príliš často, no o to vzácnejší pre oboch ten okamih bol. Vzal ho do náručia a pevne ho objal.

“Nechcem, aby si sa ma bál, Harry. Zabudni na to, čo ti urobili tí predo mnou,” šepkal potichu chlapcovi priamo do ucha. “Nedovolím nikomu, aby ti ešte niekedy niekto ublížil, sľubujem.”

Cítil, ako sa chlapcovo telo napnulo, no potom ochablo a Harry sa nechal utíšiť svojim otcom. Jediným, ktorého kedy poznal a ktorý mu dal naozaj všetko, čo potreboval.

“Mám ťa rád, ocko,” zamumlal Harry s hlavou zaborenou v Severusovej košeli, ktorú počas prázdnin vymenil za hábit.

“Aj ja teba, ty malý vetroplach,” odpovedal Severus potichu a obaja sa pohrúžili do ticha. Už však nebolo ťaživé ako predtým, lež uvoľnené a pokojné.

“Prečo si použil tie ochranné kúzla? Stalo sa niečo?” spýtal sa Harry a Severus bol vďačný za zmenu témy.

“Zrejme sa mi len niečo zdalo, ale nechcem riskovať,” odpovedal vážnym hlasom a chlapec chápavo prikývol. “Tak mi napadá… onedlho budeš mať narodeniny. Podnikneme spoločný výlet ako zvyčajne, alebo by si dal prednosť menšej oslave so svojimi priateľmi?” spýtal sa akoby mimochodom.

“Oslava? Myslíš, tu u nás? Mohol by som pozvať Rona a Hermionu?” spýtal sa Harry a od radosti jeho tvár i oči doslova žiarili a Severus sa nemohol ubráni´t tomu hrejivému pocitu, ktorý sa rozlieval jeho telom pri tom pohľade. Ako by niekto mohol ublížiť dieťaťu? Obzvlášť tomuto jednému… ako si on sám kedysi mohol myslieť, že jediný cit, ktorý bude kedy cítiť k synovi svojho dávneho nepriateľa, bude nenávisť?

“Áno, naozaj netúžim po ničom inom, než zamoriť svoj dom bandou nebelvírov,” uškrnul sa a Harryho tvár ozdobil jeden z jeho úprimných úsmevom, ktoré dokázali roztopiť i ľadovú stenu okolo Severusovho srdca.
19.10.2009 12:31:43
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one