Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc
Severus sa vrátil do domu, ktorý mu pripadal nezvyčajne tichý. Nie, žeby bol Harry hlučný, ale predsa len… dieťa tento dom akosi oživilo. Predtým, než sem chlapec svojim úprimným smiechom vdýchol nový život, bol to len príbytok s niekoľkými prázdnymi izbami, ktorý využíval, kým bol v Bradaviciach. Váhavo zastal pod schodmi a premýšľal, či tu ešte dokáže vydržať. Možno by sa mohol presťahovať späť do školy, veď školský rok začína už o pár týždňov. Konečne by dokončil prípravy na vyučovanie a dokonca aj jeho súkromné laboratórium v Bradaviciach je lepšie vybavené než toto tu. Mohol by pokračovať vo výskume a možno by mu zmena prostredia prospela.

Nechcel to urobiť, no vedel, že nemá na výber. Musel Harrymu zbaliť jeho veci, inak by Lupin vskutku vzal len to najnutnejšie a ostatné by tu nechal. Vošiel teda do chlapcovej izby, ktorá bola úhľadne uprataná. Severus si potrpel na poriadok a preto od začiatku jeho spolunažívania s Harrym trval na tom, aby si Harry udržiaval poriadok vo vlastnej izbe. Pristúpil ku skrini a otvoril ju. Na vešiakoch boli zavesené Harryho školské habity a plášte- jeden tenší a jeden zimný. Na poličkách mal všetko ostatné, od ponožiek až po tričká a košele. Jeho školský kufor stál v rohu miestnosti očarovaný maskovacím kúzlom, aby nebol zbytočne vidieť. Vedel len on a Harry, preto si ho mohli všimnúť len oni dvaja.

Bez meškania odstránil kúzlo a otvorený kufor položil na posteľ, aby doňho mohol zbaliť Harryho veci. Spomínal si, že keď ho sem priniesli, nemal vonkoncom nič. Oblečenie, ktoré mal na sebe v deň požiaru, bolo celkom zničené a keby aj nie, podľa všetkého to boli len obnosené veci Harryho bratranca. Sprvu to bolo jedno. Veď kým sa rany poriadne nezahojili, aj tak mu boli nejaké šaty zbytočné. Potom mu Severus zmenšil nejaké svoje veci, a keď bol konečne schopný vstať z postele a vyjsť medzi ľudí, vzal ho jeho adoptívny otec na nákupy do Šikmej uličky. Merlin, ten prekvapený výraz v očiach toho dieťaťa, keď zbadal všetky tie obchody… Toľko otázok naraz z jeho úst Severus nepočul, ani keď mu prvýkrát rozprával o mágii a vysvetľoval rozdiely medzi kúzelníkmi a mudlami. Ešte väčšmi bol Harry prekvapený, keď zistil, že všetko to oblečenie, knihy, nejaké tie hračky a ostatné potreby, ktoré by malo každé dieťa z kúzelnickej rodiny mať, boli preňho. Bol to vtedy náročný deň pre nich oboch, spomínal Severus a mdlo sa usmieval.

Keď boli všetky veci v kufri, vrátane kníh a školských potrieb, prešiel k oknu, kde na podobličnici stála veľká klietka so snežnou sovou. Hedviga naňho nervózne hľadela. Zrejme nechápala, prečo sa tvári Severus tak pochmúrne a prečo balí Harryho veci.

„Tak poď, dievča. Je čas ísť za svojim pánom,“ prihovoril sa jej potichu a niesol jej klietku k ostatným veciam. Pohľadom prešiel celú izbu a zastavil sa na nočnom stolíku, kde bolo rozložených niekoľko fotografií. Boli na nich Harryho rodičia, James a Lilly, a vedľa nich on. Opatrne vzal do ruky rám vyrobený ručne a premýšľal, kedy to bolo fotené.

Bola to klasická kúzelná fotka, ktorá sa hýbala. Severus sa skláňal nad kotlíkom, čelo zamračené, ako sa sústredil na správny postup, keď si odrazu všimol Harryho, zrejme stojaceho vo dverách a venoval mu jeden zo svojich zriedkavých úsmevov. Prekvapivo to bol skutočný úsmev, ktorý dosiahol až k očiam, a Severus vedel, že tento jeden bol vyhradený len a jedine pre Harryho. Na spodnej časti rámu bolo detskou rukou napísané: „Môj ocko Seve“. Jemne prstom pohladkal nápis a položil fotku na vrch vecí v kufri tesne predtým, než ho zavrel.

S kufrom v jednej a klietkou so sovou v druhej ruke, schádzal po schodoch. Sotva ich odložil vedľa dverí, ozvalo sa hlasné puknutie a on s tichým povzdychom otvoril dvere prichádzajúcemu Remusovi Lupinovi.

„Ahoj, Severus,“ pozdravil zdráhavo a čiernovlasý muž uvažoval, či je to preto, lebo ho Potter opäť štval proti nemu, alebo sa rovnako ako on cíti nepohodlne vzhľadom k danej situácii. „Mrzí ma to, nemohol som nič robiť. James ma nepočúval, keď som sa ho od toho nápadu snažil odhovoriť,“ zamrmlal potichu a neodvažoval sa na Severusa ani pozrieť.

„Dokážem si to predstaviť,“ zavrčal Severus podráždene. „Pôjdeš ďalej, alebo tam budeš stáť do polnoci?“

„Prišiel som len pre Harryho veci…“ zháčil sa Remus a váhal, či má vstúpiť dnu, či zostať vonku. Za posledných niekoľko rokov začal so Snapeom relatívne dobre vychádzať a aj keď neboli práve priatelia, rešpektovali sa.

„To viem aj bez toho, aby si mi to vysvetľoval. Láskavo za sebou zavri,“ zavrčal a zamieril do laboratória, aby pre Harryho zabalil lektvary. Premýšľal, čo Lupinovi povie, aby dohliadol na to, že ho bude chlapec brať pravidelne, no taktiež vedel, že on sa neuspokojí s upravenou verziou pravdy tak, ako to dieťa. Zrejme by mal povedať aspoň čiastočnú pravdu, pomyslel si a s vakom naplneným tým najdôležitejším, čo by Harry v nutnom prípade mohol potrebovať, sa vrátil k Lupinovi.

„Čo to je?“ zaujímal sa druhý muž a Severus si ho chvíľu skúmavo prezeral.

„Zbalil som Harrymu veci. Má tam všetko, aj pamlsky pre Hedvigu,“ povedal napokon ukazujúc na školský kufor. „Tu sú lektvary, ktoré Harry musí užívať pravidelne každé ráno a niečo, čo by sa mohlo zísť,“ dodal, podávajúc mu vak naplnený lektvarmi.

„Harry užíva nejaké lektvary? Myslel som, že je v poriadku,“ zamračil sa Remus.

„Dával by som prednosť tomu, aby bol, len aby som doňho nemusel každé ráno nalievať tú žbrndu. Počuj, Lupin, okrem mňa a Albusa to nevie nik, dokonca ani Harry, a rád by som, aby to tak zostalo,“ vravel vážnym hlasom.

„Čože? Harry nevie, že každý deň berie nejaký lektvar? Ako si to pred ním dokázal utajiť?“

„Idiot! Samozrejme, že vie, že ho užíva,“ zavrčal Severus podráždene. Jeho dávka trpezlivosti na ten deň bola značne prečerpaná minimálne na mesiac dopredu. „Len netuší, prečo ho musí brať. Povedal som mu, že je to kvôli prevencii. Myslí si, že pri tom požiari a následnej liečbe došlo k akejsi nerovnováhe v jeho organizme, čo by mu mohlo spôsobovať problémy a tento lektvar tomu má zabrániť,“ vysvetľoval verziu, ktorú povedal Harrymu.

„A toto ti uveril?“ neveriacky naňho hľadel.

„Ver mi, dokázal som presvedčiť Temného pána, že som na jeho strane aj potom, čo som začal špehovať pre Brumbála. Zvládnem presvedčiť desaťročného chlapca o tom, že ho musí brať,“ odsekol.

„Takže to berie už dva roky?“ pochopil konečne a na jeho čele pribudlo niekoľko ustaraných vrások. „Čo sa stane, ak by ho nemal?“ spýtal sa pošepky a vedel, že odpoveď sa mu nebude páčiť.

„Musí ho mať každý deň a on to vie. Je však potrebné, aby o tom Potter vedel a dozrel na to,“ naliehal naďalej, dúfajúc, že sa odpovedi vyhne. Nepodarilo sa. Lupin naňho uprel spýtavý pohľad, ktorý jasne vravel, že sa odtiaľ nepohne, kým ju nedostane.

„Mohol by zomrieť, stačí?“ odvrkol a začal nervózne prechádzať chodbou tam a späť.

„To predsa… čo sa stalo? Ako a kedy si to zistil?“ naliehal Remus, no Severus s odpoveďou otáľal.

„To nie je podstatné,“ zavrčal.

„Ako to myslíš, že to nie je podstatné? Harry je chorý, hovoríš, že by mohol zomrieť a ty s tým nič neurobíš? Musíš mi povedať, čo mu je. Musíme predsa zohnať nejakú pomoc… čokoľvek!“

„Naozaj si myslíš, že celé dva roky len sedím so založenými rukami a riskujem, že môj syn by mohol zomrieť? Ozaj veríš tomu, že som už neskúšal všetko možné? Oslovil som niekoľko špecialistov, skúšal niekoľko lektvarov, no všetko márne. V každej voľnej chvíli skúšam prísť na niečo, čom by pomohlo, no zas a znova v tom zlyhávam. Takže… ešte stále si myslíš, že nájdete niečo, čo som ešte nepreveril?“ precedil skrz zaťaté zuby a prepaľoval Remusa zlostným pohľadom. Vedel, že si vylieva zlosť na nesprávnej osobe, no mohol on za to, že bol práve po ruke? Znavene sa zložil do kresla v obývačke a bolo mu jedno, či ho bude Lupin nasledovať, alebo nie.

„To je ten výskum, na ktorom stále pracuješ? Harry mi o tom hovoril, no nevedel o čo ide,“ zamumlal Remus.

„Áno, ale je to zbytočné. Neviem, ako dlho Harry vydrží s tým, čo užíval doteraz. Bojím sa, že to nestihnem a on…“ naprázdno prehltol.

„To nedovolíme!“ uistil ho Remus. „Povieš mi, čo mu vlastne je?“ skúsil svoje šťastie, aj keď odpoveď dopredu poznal.

„Je to zložité, možno inokedy. Myslím, že by si už mal ísť. Harry bol dosť rozrušený z toho odchodu, snáď keď bude mať svoje veci, zvládne to lepšie,“ zamrmlal Severus a neprítomne hľadel z okna.

„Dúfam, že máš pravdu. Odkedy prišli, je zavretý v izbe a odmieta s nami hovoriť. Naozaj si myslím, že bola hlúposť takto ho vytrhnúť z domova. Viem, že preňho chce James len to najlepšie, ale podcenil silu Harryho vzťahu k tebe,“ povzdychol si.

„Harry pociťuje zradu. Mal o svojom otcovi vždy veľké ilúzie, ktoré týmto svojim činom rozhodne nepodporí a ja… ja som ho poslal s ním, ani len slovkom som neprotestoval,“ zavrčal a vlastné výčitky ho doslova zožierali.

„Nemyslím, že by to niečomu pomohlo, skôr naopak,“ povedal chápavo Remus a on len mlčky prikývol.

„Dozri na to, aby si večer vzal lektvar na spánok bez snov. Občas máva nočné mory, zvlášť po dosť náročných dňoch, ako bol ten dnešný.“

„Postarám sa o to, Severus. A tiež budem prízvukovať Jamesovi, aby naňho dozrel s tým tvojim lektvarom. Dáš nám naň recept, keď by došli zásoby?“ spýtal sa Remus.

„Pripravím ďalšie zásoby spolu s Protivlkolačím lektvarom, nemaj obavy,“ odpovedal čiernovlasý muž duto.

„Ďakujem,“ zamumlal Remus na odchode, no tesne pri dverách sa zastavil. „Dnes na teba nebudem naliehať, ale nenechám to len tak. Chcem vedieť, čo vlastne Harrymu je. Aj mne na ňom záleží, to snáď vieš,“ dodal a nečakajúc na odpoveď, odišiel i s Harryho vecami.
 
19.10.2009 12:40:42
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one