Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Kapitola č.12: Hašlerky Freda a Georga

Harry sedel sám vo svojej spálni v nebelvírkej veži a želal si, aby sa jeho priatelia konečne vrátili. Alebo aby aspoň mohol ísť za Severusom a porozprávať sa s ním. Potreboval vedieť, či je pravda to, čo mu otec povedal. Naozaj bol smrtijedom? A ak áno, ako si mal byť istý tým, že ním už nie je? Čo ak… nie! Keby ho chcel zabiť, urobil by to už dávno a neobťažoval by sa záchranou jeho života. Severus sa oňho naozaj staral. Nesmie o ňom pochybovať!


Otvoril kufor a vytiahol z tajnej priehradky fotku, ktorú mu jeho adoptívny otec tiež pribalil. Bola to tá fotka z laboratória. Zámerne si ju schoval, aby mu ju James nevzal. Za posledné dva týždne, odkedy ho odviedol z domu, sa o Severusovi takmer nehovorilo, alebo len v spojitosti s jeho chybami a prehreškami. Nepáčilo sa mi to, no nemohol s tým nič robiť. Otec ho nenechal povedať svoj názor. A keď konečne spoznal svojho krstného otca… Sirius bol super, aj keď o ňom zo Severusových úst tiež neraz počul ako o nezodpovednom hlupákovi, no za tých pár dní čo s ním strávil, mohol vidieť, akým je oddaným priateľom. Dokonca natoľko oddaným Jamesovi, že pokiaľ šlo o Snapea, bolo ťažké rozhodnúť, či ho viac nenávidí Potter, alebo Black. Nechcel im odporovať a riskovať ich hnev, veď to bola jeho rodina, no tak isto nemohol počúvať urážky na Severusovu adresu.


“Máš vybalené?” ozvalo sa odo dverí zvesela.


“Remus, čo tu robíš? Nepočul som ťa,” priznal chlapec zahanbene. natoľko sa pohrúžil do svojich myšlienok, až prestal vnímať svoje okolie.


“To nič,” mávol nad tým rukou starší muž. “Chceš s niečím pomôcť?” navrhol a podišiel k Harrymu, ktorý stále ešte zvieral v ruke Severusovu fotku a náhlivo sa ju snažil skryť.


“Predo mnou ju skrývať nemusíš, Harry,” povzdychol si Remus a usadil sa na kraji chlapcovej postele. “Ako sa cítiš?” spýtal sa bez okolkov a skúmavo si chlapca prezeral. Severusove slová o tom, že je chorý, mu nedovolili poriadne v noci spať. Ako sa s tým Snape dokázal vyrovnať, pýtal sa sám seba. Nech sa však na chlapcovi snažil odhaliť akékoľvek stopy nejakej zdrvujúcej choroby, okrem smútku nenašiel žiadne iné stopy.


“Chýba mi,” hlesol Harry, mlčky hľadiac na fotku. “Rád by som sa k nemu vrátil, no zároveň nechcem sklamať ocka,” povzdychol si sťažka.


“Ja viem, že to nie je ľahké, Harry. Mal som možnosť vidieť ťa so Severusom, s Jamesom i Siriusom. Vieš… som naozaj strašne rád, že mám späť oboch svojich najlepších priateľov, no vidím, že tebe svojim príchodom všetko len skomplikovali a trápiš sa,” povzdychol si a kútikom oka zachytil úsmev na Snapeovej tvári. “Poznal som ich všetkých už na škole a naposledy bol Severus takýto šťastný ešte keď sa kamarátil s tvojou mamou. Po jej smrti si až ty znova dokázal vyčarovať na jeho tvári úsmev,” skonštatoval potichu.


“Naozaj?” spýtal sa neveriacky Harry. Nedokázal si predstaviť, žeby bol Severus iný, než akého ho poznal on: starostlivý, so zmyslom pre povinnosť, hoci bol i vážny a prísny. Vyžadoval disciplínu, no na tom nebolo nič zlé, kým si ju nevynucoval násilím a to on skutočne nerobil.


“Veru. Nevieš, aký bol Severus v čase, keď si ty ešte žil u svojich príbuzných. Dalo by sa povedať, že bol ešte väčší mrzút a bastard, než na škole a naozaj sa s ním nedalo vydržať. Tá zmena v to, čím je dnes, prišla až s tvojim príchodom a postupom času sa z neho stal úplne iný človek,” vysvetľoval Remus trpezlivo a želal si, aby si túto zmenu všimli a prijali ju i jeho priatelia.


“Je pravda, že je Smrtijed?” osmelil sa Harry, keď pochopil, že Remus by mohol byť na jeho a Severusovej strane.


“BOL Smrtijed,” pripustil Remus s dorazom na minulý čas. “Počuj, Harry! Každý v živote urobí chybu. Ani tvoj otec či Sirius, ba ani ja, nie sme dokonalí a veľakrát sme chybovali. Dôležité je poučiť sa z tých chýb a to presne Severus urobil. Nikdy som s ním o tom nehovoril, ale som si istý, že ak niečo vo svojom živote ľutuje, tak je to práve toto rozhodnutie pridať sa na zlú stranu,” dodal vážnym hlasom. “Aj keď, pripúšťam, že po tom, ako sa James zachoval ako idiot, ľutuje Severus zrejme aj to, že ho už dávno nezaklial. To mu však nemožno zazlievať, pretože mu chýbaš,” snažil sa trochu odľahčiť napätie, no keď sa Harry prestal smiať, opäť posmutnel.


“Neprotestoval, keď ma ocko odviedol, ani keď mi dnes nechcel dovoliť sa s ním stretnúť,” zašepkal takmer nečujne.


“Ja viem, Harry, no urobil to len kvôli tebe. Vie, aké to pre teba teraz musí byť ťažké a nechce ti pridávať starosti. Keby si bol istý, že nejakou nezmyselnou hádkou či bojom dačo dosiahne, už dávno by to urobil,” tíšil ho Remus a sám by v tej chvíli Jamesa najradšej vlastnoručne uškrtil. Mal pre svojho syna chcieť predsa len to dobré, či nie? Mal ho chrániť a zaistiť, aby bol chlapec šťastný, no miesto toho mu sám spôsobuje takéto trápenie.


“Možno ma už Severus nechce,” navrhol Harry nesmelo jedno z možných riešení.


“Nezmysel. Tomu ani ty sám neveríš, Harry. Severus je proste človek, ktorý si veci dôkladne premyslí predtým, než jedná a to vyžaduje čas. To je hlavný rozdiel medzi Zmijozelom a Nebelvírom,” dodal smutne a uvedomil si, že presne tá nebelvírska pochabosť a odhodlanie vrhať sa do všetkého po hlave, ich priviedla do tejto situácie. James nezvážil dôsledky svojho konania a teraz na to doplácal jeho syn.


“Myslím, že vy dvaja by ste sa mali porozprávať,” povzdychol si opäť Remus a zamračil sa. “Hm… mám nápad!” zvolal nadšene a na tvári mu zažiaril potešený úsmev.


O pol hodiny neskôr vošli do Harryho spálne spoločne aj Sirius a James.


„Páni, James, spomínaš si na tie časy, keď toto bývala ešte naša spálňa? Neveril by som, že je to tak dávno…“ zaspomínal Sirius nostalgicky.


„Veru,“ pritakal aj James a prešiel k Harrymu, ktorý bol schúlený v Remusovom náručí.


„Harry? Si v poriadku?“ spýtal sa trochu ustarane a pozorne sa zadíval na svojho syna.


„Má horúčku,“ odpovedal namiesto chlapca Remus a Harry jeho slová potvrdil slabým zastonaním.


„Horúčku? Z čoho?“ nechápal James a odrazu nevedel, čo by mal urobiť. S rukou na chlapcovom čele bezradne pozrel na svojich kamarátov.


„Určite to nie je nič vážne. Povedal by som, že to bude tou zmenou prostredia. U detí to nie je nič nezvyčajné,“ vysvetľoval Remus presvedčivo.


„Nemali by sme zavolať madam Pomfreyovú?“ pridal sa aj Sirius a kľakol si vedľa postele, aby bol zhruba na Harryho úrovni. „Povedz, drobec, čo ťa trápi?“ spýtal sa starostlivo.


„Remus má pravdu, som len unavený a všetky tie zmeny…“ odvetil Harry unavene. „Zrejme nebudem môcť ísť do Prasiniek,“ zamumlal a znavene zaklipkal očami.


„Čo tam po Prasinkách, vezmem ťa tam kedykoľvek budeš chcieť, chlapče,“ odpovedal Sirius a nežne pohladkal svojho krstného syna po vlasoch. „Zostaneme s tebou, kým ti nebude lepšie,“ dodal, pozerajúc na Jamesa, aby potvrdil jeho slová.


„Samozrejme,“ pritakal okamžite, no Remusovi sa to nepozdávalo.


„Harry potrebuje pokoj. Ako ťa poznám, Sirius, predvádzal by si sa tu ako šašo vo svojej psej podobe a on by si ani trochu neoddýchol. Myslím si, že ty s Jamesom by ste rozhodne mali ísť a trochu sa zabaviť. Ja s Harrym zostanem a postarám sa oňho,“ oponoval okamžite.


„Si si istý, že by sme nemali zavolať Poppy, alebo…“ zaváhal James.


„Predpokladám, že keby bolo najhoršie, mohol by som zavolať aj Severusa,“ navrhol naoko nevinne.


„Nikdy!“ zvolal James pobúrene, no rýchlo skrotol, keď pozrel na skrúšený výraz svojho syna. „Neželám si, aby sa ten bastard k môjmu synovi čo i len priblížil,“ zavrčal potichu, aby ho počul len Remus a svoje slová potvrdil prenikavým pohľadom.


„Iste. Aj tak si myslím, že by to nebolo nutné. Viete tak dobre ako ja, že keď ste nechceli ísť za Pomfritkou, staral som sa o vás ja,“ pripomenul svojim priateľom.


„To je pravda, Jamie,“ pritakal pohotovo Sirius. „Remus je v tom až nebezpečne dobrý. Aj tak si však myslím, že by sme sa mali o nášho drobca postarať všetci… Viete, ako za starých dobrých čias,“ navrhol a spýtavo pozrel na všetkých prítomných.


„Nie!“ vyhŕkol Harry náhle. „Nechcem, aby ste to kvôli mne odkladali. Vy dvaja s ockom ste sa tak dlho nevideli… Mali by ste využiť, že vám nebudem prekážať a vyraziť si spolu, než začne škola. Ja budem v poriadku, Remus je naozaj skvelý,“ mlel jedno cez druhé.


„Ty nikdy neprekážaš, Harry,“ napomenul ho Sirius jemne, no myslel to úprimne. „Si naše všetko, tak nie, aby ťa niekedy napadlo, že to tak nie je,“ dodal a vážne sa na Harryho zadíval.


„Ďakujem, Sirius,“ zamumlal a placho sa naňho usmial. Jeho krstný otec bol naozaj fajn, dokonca mal občas pocit, že ho má radšej než jeho vlastný ocko, no to sa mu určite len zdalo. James v ňom určite vidí pripomienku toho, že za jeho prežitie musela Lilly zaplatiť vlastným životom. A hoci mal určite rád aj svojho syna, so stratou manželky sa musel stále ešte vyrovnávať.


„Tak čo povieš, James? Využijeme to a zájdeme k Trom metlám? Schválne, či je tam ešte stále Rosmerta?“ uškrnul sa a v očiach sa mu rozhoreli šibalské ohníčky.


„Ak to Harrymu a Remusovi skutočne nevadí, tak prečo nie,“ pokrčil ramenami a chlapec s Remusom súhlasne prikývli.


Sledovali, ako dvaja čiernovlasí muži odchádzajú z nebelvírkej spálne a uľahčene si vydýchli.


„Ešte chvíľu vydrž, Harry. Musím sa uistiť, že sú naozaj preč a nevrátia sa,“ zašepkal mu Remus do ucha a uložil chlapca do postele. Na čele sa mu perlili kvapôčky potu a naozaj sa necítil dobre, ale slabo prikývol.


O desať minút neskôr, keď sa Remus uistil, že jeho priatelia sú za hranicami bradavických pozemkov, podal Harrymu fľaštičku so svetlo modrou tekutinou.


„Vypi to! Bude ti lepšie,“ povedal a chlapec poslušne urobil, ako mu bolo povedané.


„Aspoň, že to nechutí ako vývar zo starých ponožiek,“ skonštatoval chlapec, ktorý bol odrazu čulý ako rybička.


„Zaujímalo by ma, odkiaľ to máš,“ dodal a zvedavo hľadel na staršieho muža.


„Dostal som pár krvácavých karameliek a horúčku vyvolávajúcich hašleriek od Freda a Georga na tvojej narodeninovej oslave. Myslím, že Severusa by si nimi neoklamal, no nateraz nám to stačilo. Som si istý, že ťa rád uvidí. Chceš, aby som šiel s tebou?“ navrhol, no Harry zamietavo pokrútil hlavou.


„Ďakujem, Remus. Viem, kde ho nájdem a… ak ti to nebude vadiť, tak… chcel by som s ním byť sám,“ zamumlal potichu.


„Rozumiem. Ale pamätaj na to, aby si tu načas. Keď sa budú vracať, pošlem Severusovi správu,“ dodal na vysvetlenie, za čo si vyslúžil vrúcne objatie a potom už Harry vybehol z izby, s úmyslom nájsť svojho adoptívneho otca.


Remus zostal sedieť na posteli a s nostalgiou sa rozhliadol po izbe. Vyzerala takmer rovnako ako za ich čias, len málo sa tu zmenilo. No medzi ním a jeho priateľmi sa toho zmenilo naozaj mnoho. Kým Sirius bol nepochybne poznačený rokmi strávenými Azkabanom, James sa zdal taký… iný, než akého ho poznal. Zrejme roky, počas ktorých sám nevedel, kto skutočne je, na ňom tiež zanechali stopy. Teraz, keď opäť získal späť svojich priateľov i syna, je z toho zmätený a potrebuje si zvyknúť. Remus sa všemožne snažil nájsť dôvod Jamesovho správania sa, no jedna výhovorka bola nepravdepodobnejšia než druhá a on sa cítil osamelejšie, než keď si myslel, že ich oboch nadobro stratil. Snáď aspoň Harry so Severusom k sebe nájdu cestu a udržia svoj vzťah nepoznačený Jamesovým zásahom. Bola by veľká škoda, keby sa Harry úplne uzavrel do seba. Je to úžasný chlapec a on sa vôbec nedivil tomu, že dokonca i Snape si ho obľúbil.


S tichým povzdychom vyšiel z izby a vydal sa von. Potreboval k hraniciam pozemkov umiestniť nejaké strážne kúzla, ktoré by ho upozornili na návrat tých dvoch. A samozrejme nesmie zabudnúť ani na tajné chodby, spomenul si náhle a ako si zaumienil, tak aj urobil.
19.10.2009 12:43:54
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one