Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc
Obsah Severusovho kotlíka sa sfarbil do krvavo červena, presne ako očakával. Až k tejto fáze sa zatiaľ dostal bez problémov, no ďalší krok bol kritický. Zlyhal v ňom už niekoľkokrát a dúfal, že teraz konečne prišiel na správny spôsob pridania prášku z rohu jednorožca. Skúšal už miešať v smere hodinových ručičiek, dokonca i v protismere, no požadovaný účinok sa nedostavil ani v jednom prípade. Opatrne nasypal potrebné množstvo do bublajúcej zmesi a vzápätí na to zmenšil plameň pod kotlíkom, aby len mierne vrela. Sklenenou tyčinkou sa však ešte ani len nedotkol povrchu lektvaru, keď sa k jeho nosu začala dvíhať čierne výpary, svedčiace o ďalšom neúspechu.

“Do kotla!” zahromžil. A to si myslel, že dôvodom toho neúspechu je príliš silný var. Jeho hnev vystriedala frustrácia z toho, že sa mu nedarilo. Pracoval na tom už takmer dva roky a všetko zbytočne. Minul už toľko vzácnych prísad, z ktorých mohlo byť mnoho užitočných lektvarov, no ani jeden nedokázal to, čo potreboval. Musel na to prísť! Rezignovane vylial skazený lektvar a začal upratovať laboratórium, keď k nemu doľahol Harryho výkrik.

Rýchlo sa načiahol po svoj prútik a vybehol smerom k detskej izbe. Cestou sa rozhliadal okolo seba a počúval zvuky, ktoré ho obklopovali, no okrem Harryho náreku nepočul nič. Ochranné kúzla na dome tiež neboli porušené a tak si poľahky domyslel, že ide o chlapcovu zvyčajnú nočnú moru. Bez meškania otvoril dvere jeho izby a posadil sa na kraj Harryho postele. Jemne ním zatriasol a snažil sa ho zobudiť, no on sa i naďalej zmietal v zajatí zlého sna. Severusovi neostávalo iné, než ho pevne objať a snažiť sa ho upokojiť aspoň tak, že mu do ucha šepkal upokojujúce tiché slová. Snáď po piatich minútach sa Harryho telo konečne uvoľnilo a on spal opäť pokojne, ani sa len nezobudil.

Severus ho opäť starostlivo uložil a sledoval jeho uvoľnenú tvár. Bola poznačená, nielen jazvou, ktorú mu spôsobil Voldemort, ale i jednou z tých, ktoré ich dvoch zviedli dokopy. Upravil Harrymu prikrývku, no nemohol sa prinútiť k odchodu. Neraz ho vo chvíľach, ako bola táto, zaplavila vlna zúfalstva pri pomyslení na minulosť, ale i na budúcnosť. Jazva na Harryho tvári bola neustálou pripomienkou toho, čo spôsobil tým, že Temnému pánovi prezradil znenie veštby. Dnes by dal hoc i vlastný život, keby vedel, že to Harrymu zaistí šťastný život.

“Ocko?” ozval sa spánkom zastretý detský hlások a keď sa Severus prebral zo zamyslenia, jeho pohľad sa stretol s pohľadom tých žiarivých zelených očí, ktoré miloval už kedysi dávno…

“Mal si zlý sen. Potrebuješ lektvar?” spýtal sa vecne Severus a nechal rozhodnutie na chlapcovi. Bol dosť veľký, aby vedel, že Bezsenný spánok nesmie brať každú noc, no keďže ho mal naposledy pred dvoma dňami, mohol by mu ho dnes dať, ak by chcel.

“Nepotrebujem ho,” zamumlal chlapec a natiahol ruku k otcovi, ktorý ju ochotne zovrel vo svojej o dosť väčšej dlani. “Zostaneš so mnou, kým zaspím?” spýtal sa prosebne a on nemohol inak, než vyhovieť tej prosbe. Bolo to už nejakú dobu, čo od neho Harry žiadal, aby zostal. Ten pocit, že ho chlapec stále ešte potrebuje, bol naozaj potešujúci, hoci by to Severus len sotva niekomu priznal.

“Posuň sa,” povedal mu a len čo Harry poslúchol, natiahol sa na posteli hneď vedľa neho.

“Zase si pracoval?” spýtal sa Harry ospalo.

“Áno, ty teraz spi!” prikázal potichu, no nekompromisne. Nemusel sa namáhať s opakovaním. Ani sa totiž nenazdal a už sa vedľa neho ozývalo pokojné odfukovanie. Ležiac tak blízko Harryho, mal Severus oveľa lepší výhľad na jazvu tiahnucu sa od spánku až k Harryho brade takmer cez celú polovicu tváre. Jemne po nej prstom prešiel a v mysli sa preniesol o niekoľko rokov späť do minulosti.

***
Cítil sa dosť nepohodlne v mudlovskom oblečení, no z nejakého dôvodu na tom Brumbál trval, keď ho žiadal, aby mu robil sprievodcu na jednej jeho dôležitej misii. Netušil, kam mali namierené, no už dobré dva roky počúval toho starca bez toho, aby dostal odpovede na svoje otázky a požadované vysvetlenia. Nasledoval ho, kam mu prikázal, robil, čo od neho žiadal. Nie vždy mu to bolo po voli, no len vďaka Albusovi Brumbálovi sa vyhol Azkabanu, tomu najhoršiemu možnému miestu na svete. Bolo to peklo na zemi a on nemal ani najmenší záujem o to, aby tam skončil zavretý, medzi štyrmi stenami, vydaný na milosť a nemilosť mozkomorom.

Keď však zastali pred vysokou mudlovskou budovou nesúcou nápis NEMOCNICA, zmocnil sa ho nepríjemný, neidentifikovateľný pocit.

“Čo tu robíme?” spýtal sa, dôkladne maskujúc svoju nervozitu.

“Uvidíš, môj chlapče, uvidíš,” odpovedal Brumbál a z jeho hlasu zaznieval hlboký smútok. To Severusa prekvapilo. Vždy riaditeľa považoval za silného, vyrovnaného muža, ktorého len tak niečo nerozhádže, no teraz… ten starec vydával toľko energie, aby udržal svoje emócie pod kontrolou, až to Severusa ochromilo.

Mlčky ho nasledoval a nemohol sa ubrániť dohadom, čo asi spôsobilo toľkú bolesť tomu starému mužovi.
Svojim prenikavým pohľadom skúmal všetko naokolo: biele nemocničné steny, ošúchané stoličky v čakárni hlavnej haly i odlupujúce sa písmená na pulte, ktorý mal byť zrejme informačným centrom. Práve tam Brumbál zamieril a so smutným úsmevom na perách sa na niečo spytoval prísne vyzerajúcej zdravotnej sestry. Severus si pomyslel, že keby si nasadila Minervin klobúk a okuliare, mohla by byť jej dvojčaťom.

“Tretie poschodie, druhé dvere vľavo. Lekár vám poskytne potrebné informácie,“ odvetila naoko nezaujato, no Severus si bol istý, že si ich ostražito prezerala, keď prechádzali k výťahu. Neboli síce také, ako poznal z ministerstva, no veľmi sa nelíšili.

Nápis na dverách na treťom poschodí hlásal: Jednotka intenzívnej starostlivosti- detské oddelenie, a Severus si mohol len domýšľať, čo presne ten názov znamenal. Je to vari niečo ako u sv. Munga oddelenie pre beznádejné prípady? Hrdlo sa mu stiahlo pri pomyslení, že tu leží nejaké dieťa… ako učiteľ pôsobil dosť zastrašujúcim dojmom, dakto by povedal, že deti doslova neznáša, no nebola to tak celkom pravda. Spýtavo pozrel na Albusa, no ten už trpezlivo čakal pred dverami ošetrujúceho lekára, na ktoré medzitým zaklopal.

„Prajete si?“ spýtal sa vysoký bielovlasý muž, ktorý sa zjavil, keď sa dvere otvorili a premeral si ich podozrievavým pohľadom. Keď mu pohľad padol na Albusa, akoby mu razom svitlo. „Ach, to ste vy,“ skonštatoval strápene. „Je mi ľúto, no jeho stav sa nezmenil,“ odvetil skôr, než sa ktokoľvek stihol na niečo spýtať.

„To je naozaj veľmi smutné. Viete… nechcem, aby to znelo nevďačne, ale priviedol som so sebou svojho priateľa, špecialistu. Myslel som, že možno iný názor na postupujúcu liečbu by nebol na škodu a s vašim dovolením by sme chlapca radi presunuli do nemocnice bližšie nášmu bydlisku,“ vysvetľoval Albus vľúdne, no z jeho tónu i z očí sa ani na malú chvíľku nevytratila tá bolesť, ktorú Severus stále ešte nechápal. Kto je ten chlapec, ktorý potrebuje túto špeciálnu starostlivosť a prečo k nemu Albus zavolal práve jeho? Ak je to mudla, potom sú jeho rady zbytočné a ak je to čarodejník, bolo by mu určite lepšie u sv. Munga. Navyše, netušil, že by mal Brumbál nejakého príbuzného okrem brata Aberforta, no ani jeden z nich nemal žiadne deti, tobôž vnúčatá. Tak o koho tu do kotla išlo?

„Iste, človek musí vyskúšať naozaj všetko. Obávam sa, že naše sily na to nestačia. Ten chlapec svoj boj vzdáva,“ povzdychol si lekár a viedol ich dlhou chodbou, ktorú lemovali presklené okná a dvere jednotlivých izieb. Nebolo ich tu veľa, zato osoby za sklenenými bariérami vyzerali naozaj zúbožene.
Severus sa striasol od hrôzy, keď si uvedomil, že to všetko sú len nevinné deti, napojené na akési pípajúce prístroje a z ich tela vykúkali rôzne hadičky. Radšej sa ani nepokúšal odhadnúť, na čo všetko slúžili, inak by mu bolo snáď horšie, než doteraz, ak to ešte vôbec bolo možné.

„Sme tu,“ povedal doktor a obom im podával akési dlhé zelené plášte a čosi neidentifikovateľné, čo si podľa vzoru starého muža nasadili na tvár. Albus so svojou dlhou bielou bradou a tým zeleným „náhubkom“ vyzeral naozaj smiešne a nebyť situácia taká vážna, možno by sa Severus skutočne zasmial.

„Museli sme ho premiestniť na izolačku, pretože sa vyskytol zápal, ktorý jeho stav značne skomplikoval,“ informoval ich lekár a podišiel k malej posteli, na ktorej ležalo dieťa, zhruba štvorročné. Pri pohľade naň sa Severusovi od hrôzy na okamih zastavilo srdce.

„Merlin!“ vzdychol takmer nečujne, pozerajúc na nevládne telo posiate príšernými popáleninami. „Čo sa mu stalo?“ spýtal sa a snažil sa, aby jeho hlas znel čo najpevnejšie. Ak ho Albus predstavil ako špecialistu, nemal by dať na sebe poznať, že ho ten pohľad tak šokoval.

„Popáleniny druhého až tretieho stupňa, zasiahnutých asi 30% telíčka, ťažký posttraumatický šok a ako som hovoril, objavil sa zápal. Má vysokú horúčku, no lieky nezaberajú a aby sme predišli podchladeniu, nemôžeme použiť ani zábaly. Pripočítajte k tomu podvýživu a problém je na svete,“ odpovedal lekár a napriek rúšku mohol Severus vidieť, ako sa mračí. Ani jemu nebol osud tohto dieťaťa ľahostajný.

„Kde má rodičov?“ spýtal sa Severus prudšie, než mal v úmysle, no namiesto lekára odpovedal Albus.

„Je to sirota, Severus. Jeho rodičia zomreli pred pár rokmi a jeho príbuzní…“

„Neustále trvajú na tom, že to bola nehoda, no vyšetruje to polícia. Možno ten požiar mohol vzniknúť náhodne, no to nevysvetľuje tú podvýživu a to, že sa o jeho stav vôbec nezaujímajú,“ pohoršoval sa lekár a trojica mužov uprene sledovala, ako sa dieťa na nemocničnom lôžku trasie nielen od zimy, ale i od šoku.

„Rád by som preňho urobil viac, no v tejto chvíli na to naše možnosti nestačia. Snáď vy na niečo prídete,“ povedal s pohľadom upretým na Severusa, ktorý tam stál ako omráčený. Ako už len on mohol pomôcť ťažko zranenému, prakticky umierajúcemu chlapcovi? Školu dokončil len pred rokom a odvtedy sa v obore liečiteľstva neangažoval. Venoval sa vareniu lektvarov a s titulom Majstra mohol variť potrebné liečivá pre nemocnicu, no aby liečil? Nezmysel!

Opäť pohľadom zablúdil k Brumbálovi, ktorý mal oči len pre chlapca. Mohol vidieť, ako sa mu v kútikoch očí ligocú potláčané slzy a v podstate sa mu ani nedivil. Žiaden človek si nezaslúži takéto utrpenie, a už vôbec nie dieťa. Čo to bolo za príbuzných, že toto dopustili, pýtal sa v duchu sám seba a najradšej by na nich uvrhol Cruciatus zas a znova.

„Keby som vedel, ako to dopadne… bol by som sa oňho postaral hoc aj sám,“ povzdychol si Albus.

„Nesmiete si nič vyčítať. Sám ste predsa povedali, že ste vnuka nikdy predtým nevideli a mysleli ste si, že je v dobrých rukách. Navyše, kým nie je vyšetrovanie ukončené, nevieme, akého veľkého zneužívania a zanedbania sa jeho rodina dopustila,“ dodal a Albus len mlčky prikývol.

„Ďakujem vám, pán doktor. Myslíte, že by ste nás mohli nechať s chlapcom na chvíľu osamote, aby sme sa dohodli na ďalšom postupe?“ požiadal Albus a konečne pozrel i na otraseného Severusa.

Len čo sa lekár vzdialil, podišiel Snape bližšie k riaditeľovi.

„Dozviem sa konečne, o čo tu ide? Čo sa tomu dieťaťu stalo a prečo sme vlastne tu?“ spýtal sa potichu.

„Nespoznal si ho, Severus? Máš pravdu, jeho jazva je skrytá pod tými popáleninami, no keby na okamih čo i len pootvoril oči…“ zašepkal a v jeho hlase sa miesila bolesť s nehou. Snape zaváhal. Nevedel, či sa zbláznil riaditeľ, alebo sa on ocitol v nejakej novej nočnej more. Podišiel bližšie k posteli a snažil sa zistiť, o čom to Albus hovoril. Kvôli zraneniam nemohol vidieť žiadnu jazvu, ktorá by odhalila totožnosť chlapca, no tie čierne vlasy, rovný nos a… rástlo v ňom nepríjemné podozrenie. Tušenie, ktoré bolo stále silnejšie, až doslova prechádzalo v istotu. Oči sa mu rozšírili od hrôzy, keď znova pozrel na Albusa.

„Chceš tvrdiť, že tento chlapec… on je…“ jachtal, hlas divne skreslený rúškom na tvári.

„Harry Potter, Chlapec ktorý prežil,“ pritakal Albus a vrásky na jeho čele i okolo očí sa ešte viac prehĺbili.
19.10.2009 12:32:12
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one