Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc
Severus si podložil hlavu rukou a uprene sledoval svojho spiaceho syna. Týčil sa nad ním, akoby ho chcel uchrániť pred každým zlom, hoc i len v snoch. Bol odhodlaný odohnať každú nočnú moru, ktorá by si na Harryho brúsila zuby, i keď vedel, že to bolo takmer nemožné. Ten chlapec si toho v živote prežil veľa a niet divu, že ani v spánku nenachádza pokoj.

Pred pár mesiacmi sa zdalo, že všetky zlé sny ustúpili, kým sa na scéne neobjavil Quirrel. Takmer to s ním seklo, keď jemu i Albusovi hovoril Harry o jeho ďalšom stretnutí s Temným pánom. Tak málo chýbalo, aby… koľkýkrát už vyviazol z pazúrov smrti? Ako dlho ho obeť jeho matky bude ochraňovať pred tým, čo ho v živote ešte čaká? A ak nevytvorí ten lektvar… ak nepríde na to, ako ho uvariť a použiť správne… nechcel na to myslieť, no napriek svojmu prirodzenému nadaniu na oklumenciu si nedokázal vyčistiť myseľ a zbaviť sa toho.

Potichu, aby ho nezobudil, vstal z postele a vrátil sa do laboratória. Možno by mal pokračovať, uvažoval chvíľu, no potom tú myšlienku rýchlo zavrhol. Sľúbil Harrymu, že ho zajtra vezme do Šikmej uličky, takže by si mal dopriať aspoň pár hodín spánku. Nehlučne vkĺzol do sprchy, dúfajúc, že teplá voda zmyje napätie z jeho tela, no nestalo sa tak. Obraz bezvládne ležiaceho Harryho na nemocničnej posteli, s telom posiatym príšernými popáleninami, sa mu vkrádal do mysle zas a znova.

***

„Čo sa mu stalo? Ako k tomu prišiel?“ spýtal sa Severus Albusa, zhlboka sa nadychujúc. Nemohol uveriť, že ten malý hrdina, ktorého v ich svete poznal každý človek, ten, ktorý vo veku jedného roku dokázal o čom iní ani len nesnívali- porazil najmocnejšieho temného čarodejníka všetkých čias, tak práve ten tu ležal a pomaly, bolestivo umieral.

„Drevená kôlňa, v ktorej ho jeho príbuzní zamkli, než odišli na víkend z domu, z neznámeho dôvodu začala horieť,“ zašepkal Brumbál a on mohol vidieť, ako veľmi sa musí premáhať, aby sa chlapca nedotkol.

„Uväznený v nejakej horiacej kôlni? Ten chlapec má zjavne šťastie, že ešte vôbec žije, aj keď… v tomto stave by preňho bola smrť tou lepšou variantou,“ povzdychol si.

„Severus!“ okríkol ho Albus pohoršene, no než stihol dodať viac, skočil mu Severus do reči so svojou obhajobou.

„Nehovorím to preto, že by som si prial jeho smrť. A než to povieš, tak to nemá nič spoločné s tým, že je to Potterov syn. Ten chlapec trpí, Albus!“ zasyčal nebezpečne.

„A preto ťa žiadam o pomoc, môj chlapče. Pomôž mu, prosím!“ tá naliehavosť a zúfalstvo v jeho hlase Severusa odzbrojili. Nedokázal by povedať nie. Nie, keď starý riaditeľ takto prosí. Nie, keď pred sebou vidí umierajúceho syna Lilly, jeho jedinej a večnej lásky. A hlavne, on sám by nedokázal žiť s pomyslením, že odmietol pomôcť bezbrannému dieťaťu.

„Lekári si nevedia rady. Ako by som už len ja mohol pomôcť,“ povzdychol si.

„Som si istý, že môžeš. Vieš rovnako dobre ako ja, aká zlá môže byť reakcia našinca na mudlovskú liečbu. Podľa mňa to je primárnym problémom, prečo mu lieky na horúčku ani na bolesť nezaberajú, ba naopak, škodia mu. Musíme ho vziať niekam, kde bude v bezpečí a poskytnúť mu potrebnú starostlivosť skôr, než bude neskoro,“ vysvetľoval Albus a v tomto bode mu dal Severus za pravdu.

„Kto nám zaručí, že ešte nie je neskoro? A prečo ja? Prečo ho nevezmeme k sv. Mungovi?“ spýtal sa s nádejou v hlase, no odpoveď poznal skôr, než bola vyslovená nahlas.

„Je to Chlapec ktorý prežil. Čo myslíš, aké by boli reakcie, aby sa len tak z čista jasna objavil v takomto stave v nemocnici? Nechal som ho u sestry jeho matky, v mudlovskom prostredí, aby som ho ochránil pred všetkým tým rozruchom, ktorý nastal a tiež kvôli kúzlu pokrvnej ochrany, ktoré Harryho chránilo, kým domov jeho tety bol jeho domovom. Dnes vidím, že to bola obrovská chyba,“ priznal zronene.

„Čo madam Pomfreyová? Je skúsenejšia než ja,“ skúsil ešte posledný argument, no skôr len tak zo zvyku, aby si riaditeľ nezvykol, že všetko získa jedným šteňacím pohľadom. Bol však už rozhodnutý, že pre toho chlapca urobí, čo bude môcť. Zakázal si myslieť na to, že je to syn jeho nepriateľa a miesto toho sa sústredil na to, kto bola jeho matka. Ale v prvom rade to bolo bezbranné dieťa, ktorému mohol pomôcť. Tentoraz mohol… nemusel to nechať na iných, ako v prípade svojho brata, ktorý za chybu svojho tyranského otca zaplatil najvyššiu cenu. Zomrel, keď bol zhruba v rovnakom veku ako Harry. Vtedy mal Severus asi štrnásť rokov a o bratovej smrti sa dozvedel z listu, ktorý mu matka poslala do Bradavíc.

Niečo z jeho myšlienok sa zrejme odrazilo i v jeho výraze, pretože odrazu pocítil Albusovu ruku na svojom ramene.

„Nechaj mŕtvych odpočívať v pokoji a ucti ich pamiatku tým, že pomôžeš tomu, kto tvoju pomoc potrebuje tu a teraz,“ poradil a čiernovlasý muž mlčky prikývol.

„Budem potrebovať prinajmenšom pár hodín na prípravu. Musím zaistiť, aby prostredie, kam ho vezmeme, bolo sterilné a z nemocnice obstarám nejaké lektvary. Kam ho vlastne dáme? V Bradavociach je príliš rušno. Možno môj dom…“ navrhol a vďaka rúšku nemohol vidieť takmer spokojný úsmev na Albusovej tvári.

„Ďakujem ti, chlapče. Nevieš, ako veľmi si tvoju pomoc cením. Priprav všetko potrebné, ja zatiaľ zariadim všetky potrebné formality, aby sme Harryho odtiaľto mohli vziať čo najskôr,“ ozval sa riaditeľ a akoby mu niekto vlial do žíl nový život, zamieril ku dverám.

Severus s Harrym v miestnosti osamel. Predstavoval si, že nejako podobne bojoval o svoj život i Sebastian, jeho brat. Jeho smrť nadobro rozbila už tak rozvrátenú rodinu. Matka bola zlomená a onedlho podľahla smútku a chorobe, nasledujúc svojho syna na lepšie miesto, kde nieto utrpenia po boku manžela- tyrana. A otec? Správa o jeho smrti na následky otravy alkoholom bola snáď najlepším darom k Severusovým sedemnástym narodeninám. Áno, bolo to kruté, no život je krutý.

Pozornejšie sa zadíval na Harryho a rovnako ako Albusa, i jeho naplnilo odhodlanie a rozhodnutie. Nevzdá sa.

„Ani ty to nesmieš vzdať, chlapče,“ zašepkal Harrymu a veľmi ho prekvapilo, keď sa chlapcove oči pootvorili a pozreli naňho. Tie oči… jej oči… Jeho pohľad bol zakalený bolesťou a zmätkom, no pre Severusa to bol presne ten tichý prísľub, ktorý potreboval.

***

Sedel na kraji svojej postele a v ruke zvieral flakónik s lektvarom. Bezsenný spánok. Harry ho možno dnes v noci nepotreboval, no on by bez neho zrejme ani len oka nezažmúril. Stále by ho pred sebou videl, tak ako v ten deň a dni potom… celé týždne a mesiace, kým sa mu podarilo chlapca dostať z najhoršieho a potom ho vyliečiť úplne. Bolo to náročné, pre nich oboch, najmä kvôli Harryho strachu z neznáma a z toho, že by mu Severus mohol ublížiť. To chlapča sa už v útlom veku naučilo báť dospelých a ten strach sa do jeho srdca zakrádal dodnes, ako sa Severus presvedčil v ten večer. Práve ten pohľad, ktorý naňho dnes Harry uprel, v ňom opäť vyvolal tieto nepríjemné spomienky, ktoré dávno ležali zabudnuté kdesi v kúte jeho mysle. Prečo sa ten ťažký závoj, ktorý ich ukrýval, musel odhrnúť práve teraz? Prečo už oni dvaja nemôžu žiť pokojne? S týmito i ďalšími otázkami, víriacimi v jeho hlave, napokon Severus podľahol účinkom lektvaru a prepadol sa do bezodnej prázdnoty sladkého zabudnutia, do sveta, kde nebolo nič. Žiaden strach, žiadna bolesť, žiadne trápenie.
19.10.2009 12:33:37
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one