Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Kapitola č.4: Raňajky a lektvary

Harry sa zobudil skoro. Mohol by síce ešte ďalej spať, no napokon túto myšlienku zavrhol a potichu vyliezol z postele. Obliecť sa a vykonať rannú hygienu mu zabralo sotva desať minút. Na krátky okamih sa zastavil, aby v zrkadle preskúmal svoju jazvu na tvári. Bola rovnaká ako vždy, snáď len bledšia. Jeho otec na to vyskúšal naozaj už všetky masti, no tejto pripomienky z jeho života u matkiných príbuzných sa jednoducho nikdy nezbaví. Vedel, že v porovnaní s tým, v akom stave bol tesne po nehode, je toto minimálna cena za to, že opäť prežil. Striaslo ho pri spomienke na tú noc. Pri spomienke, ktorá sa mu dnes v noci po niekoľkých mesiacoch opäť vkradla do sna.


***

Spomínal si na to, ako ho veľký tučný muž, jeho strýko, strčil do tej kôlničky a prikázal mu tam zostať, kým sa poňho nevrátia. Bol tam asi dva dni, uvedomil si, a zásoba vody, ktorú mu tam na tú dobu nechali, došla. Sedel v rohu tej drevenej chatrče a želal si, aby ho už konečne pustili. Namiesto toho však začal v nose páliť štipľavý dym a než sa stihol obadať, obklopovali ho nebezpečné plamene. Zúfalo lomcoval kľučkou, v snahe utiecť zo svojho horiaceho väzenia, no snažil sa márne. Vystrašene a neustále kašľajúc, sledoval, ako sa plamene blížia k časti, kde jeho strýko skladoval rôzne prípravky na čistenie, farby na plot, hnojivá a ktovie, čo všetko ešte. Možno mal Harry len tri či štyri roky, no vedel, že tie veci by nemali prísť do styku s ohňom. Horúčkovito premýšľal, čo by mal urobiť. Rozhliadal sa okolo seba, no nebolo stadiaľ úniku. Jediné malé okienko celkom navrchu pod drevenou strechou bolo príliš vysoko pre malého chlapca ako on. Ale aj keby sa mu tam podarilo dostať, vedel, že strýko to okno zaistil, aby nešlo otvoriť.

Harry sa stočil do klbka a ľahol si do najvzdialenejšieho kúta od plameňov a prikryl sa hrubou dekou, kt“orá jediná delila jeho telo od toho ohnivého pekla. Nezabránilo to však tomu, aby sa začal dusiť a keď plamene postúpili až k nemu, bol takmer v bezvedomí.

Len matne si uvedomoval, že sa z jeho hrdla vydral bolestivý výkrik, keď plamene zachvátili deku, ktorou bol prikrytý a on v tej chvíli vedel, že toto je jeho koniec. Nemal sa ako brániť a nik mu nepomôže. Konečne opäť uvidí svojich rodičov.

***


Harry zbehol do kuchyne, rozhodnutý pripraviť pre seba a otca raňajky. Prechádzajúc okolo Severusovej izby sa na chvíľu zastavil a počúval, či nezačuje nejaké zvuky, no bolo tam ticho. V kuchyni sa orientoval rovnako dobre, ako Severus vo svojom laboratóriu. Severus síce nechápal, prečo jeho syn nevyniká v lektvaroch, keď varenie ho vskutku bavilo.

Nie, žeby ho nechal variť nejaké zložité jedlá, ba naopak. Harry sa musel usmievať pri spomienke na to, ako sa ho jeho otec snažil chrániť pred každým možným nebezpečenstvom a nechcel mu ani len dovoliť priblížiť sa k ohňu pod kotlíkom. Chlapec však trval na tom, že mu chce pomáhať a tak sa Harry postupne naučil aspoň základy, ako napríklad uvariť cestoviny, urobiť miešané vajíčka, opiecť slaninu či toasty. Počas prázdnin sa teda v príprave raňajok a večerí sa striedali, a ak boli doma spoločne, obedy varil Severus. Brumbál im síce navrhol, že uvoľní nejakého domáceho škriatka, aby im pomohol, no svorne túto ponuku odmietli.

Harry dodnes nechápal, akým zázrakom sa sem vlastne dostal. Posledné, čo si z tej osudnej noci pamätal bolo, ako jeho telo zachvátili plamene a potom už len nekonečná bolesť… neustále trvajúca. Ďalšia vec, čo potom uvidel, bol pár prenikavých čiernych očí… dnes vedel, že to bol Severus tesne predtým, než ho odniesol z nemocnice, aby sa oňho postaral. Rovnako ako vtedy počul jeho hlas, ktorý trval na tom, že to nesmie vzdať. Počúvol, napriek tomu, že netúžil po inom, než aby to všetko konečne skončilo. A potom… naozaj to prestalo. Nie úplne, no bolesť bola razom znesiteľnejšia a dotyky rúk, ktoré sa oňho starali, ho nezraňovali.

„Už si v bezpečí, Harry. Postarám sa o teba, budeš zase v poriadku,“ upokojoval ho ten hlas, ktorý si pamätal z nemocnice, a ktorý ho neopustil, kým sa celkom neuzdravil a dokonca ani potom.

Až keď bol starší, povedal mu Brumbál, že sa z tej horiacej kôlne zachránil sám. Keď ho oheň zachvátil, uvoľnilo jeho telo obrovské množstvo náhodnej mágie, čo síce oheň uhasilo, no kôlňa sa zrútila priamo naňho. Podľa Severusa bol zázrak, že vôbec prežil, no to isté si predsa mysleli i o jeho prvom prežití, z ktorého mal jazvu v tvare blesku.

„Dobré ráno,“ pozdravil Severus a na tvári mu pohrával pobavený úsmev. Harry bol natoľko zamyslený, že ani nezbadal, kedy jeho otec vošiel do kuchyne. „Nad čím tak vášnivo uvažuješ?“ spýtal sa zvedavo, nalievajúc si do hrnčeka kávu ako zvyčajne.

„Len som uvažoval, či každé moje zázračné prežitie skončí nejakou jazvou,“ vyhŕkol Harry prv, než si uvedomil, čo vlastne povedal. „Prepáč, to som nechcel,“ dodal potichu, keď videl, ako sa Severusova tvár skrivila v bolestnej grimase.

„Harry, keby som mohol tú jazvu odstrániť, urobil by som to,“ zamumlal strápene. Harry rýchlo odložil tanier s opečenou slaninou na stôl a podišiel až k Severusovi.

„Ja viem, ocko. Tak som to nemyslel,“ povedal potichu a pozrel mu priamo do očí. „To len, že sa mi o tom v noci opäť snívalo a hovoril si, že to bol zázrak, že som vôbec prežil,“ snažil sa chlapec vysvetliť svoje myšlienkové pochody. „Nie, žeby sa mi tá jazva páčila, ale prežil som a okrem toho čo sa stalo, mi to pripomína, že som našiel teba,“ dodal s plachým úsmevom.

„Si si istý, že je to výhra, získať umasteného netopiera za otca?“ doberal si ho Severus, rýchlo sa chytajúc zmeny témy. Starých a bolestivých spomienok bolo už predsa dosť, nemali by sa nimi trápiť.

„Snažil som sa kamarátom vysvetliť, že nie si zlý, no veľmi si mi svojim správaním nepomáhal,“ pokarhal ho Harry mierne.

„Je to dôvod, prečo sa ma opäť bojíš?“ spýtal sa starší muž zamračene. Harry uprel pohľad do zeme.

„Nebojím sa ťa, ocko. To len… vtedy som bol malé decko a aj keď si sa o mňa staral, nemohol som sa tomu ubrániť,“ priznal potichu. Akoby aj? Keď sa Severus nikdy neusmial, vždy si niečo namosúrene mrmlal popod nos a nadával, ak sa mu niečo nepodarilo. Hoci len výnimočne zvýšil hlas na Harryho, kým bol ešte pripútaný k posteli, bol vyplašený. Trvalo mu dosť dlho, kým mu začal dôverovať natoľko, že neskôr súhlasil s adopciou.

„Dokážem pochopiť, prečo si sa bál vtedy, no nie, prečo sa to medzi nami vrátilo o niekoľko krokov späť,“ odvetil Severus, pomaly popíjajúc svoju rannú kávu.

„Neviem, akosi… zrejme som si ešte celkom nezvykol na zmenu v tvojom správaní v škole a doma,“ priznal a mierne pokrčil ramenami. „Ale to neznamená, že sa ťa bojím,“ dodal náhle a pozrel otcovi priamo do očí.

„V to dúfam. A dosť už o tom. Zrejme nemôžem urobiť nič, čím by som ti pomohol sa s tým vyrovnať. Dajme tomu čas, no keby si čokoľvek potreboval, vieš, že môžeš kedykoľvek prísť,“ povedal Severus vážnym hlasom. „Mali by sme sa najesť skôr, než to vychladne. Vzal si si svoj lektvar?“ spýtal sa.

„Ešte nie,“ zamumlal Harry a previnilo sklonil hlavu.

„Harry!“ okríkol ho Severus a nečakajúc na odpoveď svojho syna, ráznym krokom zamieril ku skrinke, kde skladoval základné lektvary. Vybral odtiaľ malú fľaštičku so svetlofialovým obsahom a podal ju svojmu synovi. „Myslím, že som sa vyjadril dosť jasne, keď som ťa žiadal, aby si ho bral pravidelne každé ráno ešte pred raňajkami,“ zavrčal podráždene.

„Prepáč, zabudol som,“ povzdychol si Harry a vlial si lektvar do úst.

„Harry, prosím, keď ti niečo prikážem, nerobím to preto, že by ma to bavilo,“ karhal ho Severus mierne.

„Tým si nie som taký istý,“ odsekol Harry drzo a prekvapilo ho, že otec nechal jeho komentár bez povšimnutia. „Nechápem, prečo je také dôležité, aby som tú žbrndu pil každý deň,“ ponosoval sa.

„Dôveruj mi, prosím,“ žiadal Severus potichšie a tentoraz to bol on, kto sa zámerne vyhol Harryho pohľadu.

„Hm… nechápem, prečo ak to súvisí s tou nehodou, neužíval som ho od začiatku,“ dodal sklesnuto.

„Niektoré zranenia sa hoja dlho, chlapče. Mnohé skryté sa prejavia až po nejakom čase,“ vysvetľoval Severus a jeho hlas znel tak divne… duto.

„Zranenia? Ale veď som v poriadku, až na tú jazvu. Alebo nie? Vieš niečo, čo ja nie?“ spýtal sa chlapec obozretne a skúmavo na otca hľadel.

„Samozrejme, že nie. Všetko je v poriadku, je to len preventívne opatrenie, no aj tak ma počúvni, a užívaj ho každý deň,“ povedal rozhodne a tým preňho tento rozhovor skončil.

„Daj mi vedieť, keď budeš pripravený na cestu. Budem v laboratóriu,“ ozval sa náhle, vstávajúc od stola.

„Na cestu? My niekam ideme?“ chlapec zjavne zabudol na ich plány.

„Chcel si ísť predsa do Šikmej uličky, či nie? Ak však máš iné plány…“

„Nie!“ vykríkol Harry nadšene. „Žiadne iné plány. Šikmá ulička je super nápad,“ zahlaholil radostne a už- už sa chcel rozbehnúť do svojej izby, keď ho otcov hlas zastavil.

„Najprv doješ tie raňajky, mladý muž,“ upozornil ho Severus a so spokojným úškrnom na tvári zanechal Harryho s plným tanierom miešaných vajíčok.
 
19.10.2009 12:34:24
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one