Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Dnes ešte nie...

Dnes ešte nie...

Škrab. Škrab. Škrab. Škrabanie brka o starý pergamen sa rozliehalo celou miestnosťou. Harry Potter sedel za svojim pracovným stolom a opravoval hromadu písomiek svojich študentov. Bol natoľko sústredený, že nepočul otváranie dverí ani tiché kroky. Preto keď sa priamo pred ním ozvalo dôverne známe zakašlanie, od ľaku prevrátil svoj kalamár s červeným pergamenom na druhú kopu, tentoraz už opravených testov.

„Nešikovný ako vždy, Potter,“ uškrnul sa Severus Snape a s neskrývaným potešením sledoval, ako sa jeho mladší kolega snaží zachrániť, čo šlo. Naveľa prevrátil oči a jediným mávnutím prútika odstránil zvyšky atramentu nielen zo stola, ale aj z písomiek a Harryho oblečenia.

„Už ti niekto povedal, že si kúzelník, Potter?“

„Haha, veľmi vtipné, Severus. Teba nenaučili klopať? Vždy sa sem prikradneš ako nejaký duch. Úprimne, dochádza mi zásoba červeného atramentu,“ posťažoval si mladší kúzelník, no jeho úsmev popieral akúkoľvek nevraživosť, ktorá by v jeho slovách mohla byť skrytá.

„Hm, kúpim ti nejaký na Vianoce,“ mávol nad tým rukou Severus a posadil sa do kresla oproti svojho mladšieho spoločníka.

„Tak fajn. Ale ak nebude aspoň s trblietkami, tak si ma nepraj,“ doberal si ho Harry.

„Neónovo zelený by si náhodou na opravovanie tých nezmyslov nechcel?“

„Nebuď na nich taký hnusný, Severus. Nejako sa to musia naučiť. Nik učený z neba predsa nespadol... teda zrejme okrem teba, ó hrozný vládca bradavického podzemia,“ uškŕňal sa, a nielen on.

„Pripomeň mi, prečo som ťa za túto nehoráznu drzosť ešte nepotrestal?“ Severus spýtavo zdvihol obočie a čakal, s čím sa vytasí.

„Lebo ma miluješ a tvoj život by bol bezo mňa strašne fádny,“ odpovedal celkom vážne Harry, no mikajúce kútiky úst prezrádzali jeho pobavenie.

„Hm, tým to určite bude,“ pritakal Severus a jeho čierne oči sa vpíjali do tých Harryho. „Máš ešte veľa práce?“

„To záleží od toho, prečo sa pýtaš.“

„Myslel som, že by sme mohli zájsť do Prasiniek. Potrebujem doplniť svoje zásoby, ale len čo to obstarám, mohli by sme sa zastaviť na chvíľu u Rosmerty,“ navrhol starší muž a Harry po tom návrhu zhodnotil veľkosť hromady, ktorú potreboval do zajtra opraviť.

„Šiel by som rád, ale musím to dorobiť. Inak by mi môj najobľúbenejší kolega pri najbližšej možnej príležitosti pripomenul, že som zase dal prednosť zábave pred prácou. A to predsa ani jeden z nás nechce, všakže?“

„Iste. Len pokojne pokračuj, určite v Prasinkách nájdem adekvátnu náhradu,“ pokrčil ramenami starší z učiteľov na znak toho, že je mu to jedno. Aspoň naoko.

„Tak o tom dosť pochybujem. Nikto ti nedokáže piť krv tak dokonale, ako Harry Potter,“ uškrnul sa Harry.

„Hm, už zase máš pravdu. Možno by som si o tebe mohol poupraviť mienku, ale najprv...“ než chcel povedať čokoľvek, vyrušilo ich tiché klopanie na dvere ich bytu. Nikoho nečakali, takže to mohol byť prakticky ktokoľvek. Harry nechal Severusa sedieť v pracovni a sám zamieril ku dverám. Bola to Hermiona.

„Ahoj, Harry. Neruším?“ spýtala sa zdvorilo. Jej ustaraný výraz však Harrymu napovedal, že ju niečo trápi.

„Vôbec nie.Čo sa deje, Mia?“

„Chcela som sa len spýtať, či pôjdeš s nami na večeru do Veľkej siene,“ odvetila.

„Vlastne nie som príliš hladný a mám veľa práce,“ snažil sa vyhovoriť, no čosi v jej pohľade mu robilo starosti. „Ale ak by ti to nevadilo, môžeme sa spoločne navečerať tu,“ navrhol preto náhle. Dúfal len, že to Severus pochopí. Odmietol ísť s ním do Prasiniek kvôli práci a teraz pozýva na večeru Hermionu. Ale čosi v jeho vnútri mu vravelo, že by ju nemal posielať preč.

„Ak inak nedáš,“ pritakala mladá žena a vstúpila do priestrannej obývačky. Harry ju požiadal, aby objednala večeru a sám zatiaľ odbehol do pracovne, aby to vysvetlil Severusovi. Miestnosť však bola prázdna. Musel odísť krbom kým hovoril s Hermionou, uvedomil si a mrzelo ho, že jeho partner nepočkal aspoň aby sa rozlúčil. Večer mu to bude musieť rozhodne pripomenúť.

So zamysleným výrazom sa vrátil späť k Hermione, ktorá si ho skúmavo prezerala.

„Čo sa deje, Mia? Stalo sa niečo? Vyzeráš ustarane,“ nevydržal to dlhšie.

„Musíš s tým prestať, Harry!“ vyhŕkla náhle a do očí sa jej tlačili dlho potláčané slzy.

„Prestať s čím, Hermiona? Pre Merlina, čo sa deje? Čo som urobil?“ nechápal, o čom hovorí.

„Prosím, Harry! Otvor konečne oči a priznaj si konečne, že Severus...“

„Čo je so Severusom? Hermiona, o tom sme už predsa hovorili. Milujem ho a nikto a nič na tom nezmení, rozumieš? Počuj, možno by sme tento rozhovor mali nechať na inokedy. Mám ešte veľa práce a za chvíľu sa vráti Severus...“

„Toto nedopadne dobre,“ zamrmlala si popod nos a bez meškania zamierila k dverám. Harryho mrzelo, akým spôsobom ju primäl k odchodu, ale na tému Severus už spolu hovorili toľkokrát... Nevedel, prečo jeho priatelia odmietajú pochopiť, že ho miluje a nikdy v živote by nemohol milovať niekoho viac, než práve zatrpknutého profesora lektvarov.

„Harry, sľúb mi, že keby si niečo potreboval, prídeš za mnou. Kedykoľvek som ti k dispozícii, vo dne či v noci... Proste len príď, keby...“ prosila naliehavo a on ju nedokázal odmietnuť.

„Samozrejme, Hermiona. Za kým iným by som mal ísť, keby som potreboval pomoc?“ uistil ju a snažil sa venovať jej niečo ako povzbudivý úsmev. Oplatila mu ho, lenže smútok z jej tváre nezmizol. Práve naopak, akoby sa niekoľko krát znásobil.

Keď v tú noc ležal v Severusovom náručí, jemne prstami prehraboval jeho havranie vlasy. Vpíjal sa do jeho onyxových očí a túžil sa v ich hĺbke navždy stratiť.

„Je čas, Harry,“ ozval sa do ticha ten zamatový hlas, ktorý tak miloval.

„Čas na čo, Severus?“

„Musím odísť, Harry.“

„Čože? A kam? Na ako dlho?“

„Veľmi dlho, láska...“

„Seveus, desíš ma. O čo ide? Čo sa stalo, že musíš tak náhle odísť?“

„Nechcel som, Harry. Ver mi, že nie. Dal by som čokoľvek, aby som mohol zostať, ale Hermiona mala pravdu. Takto to ďalej nejde...“

„Je mi jedno, čo si myslí Hermiona. Je mi jedno čo si o nás dvoch myslí hoc aj celý svet. Ja ťa milujem, Severus a nenechám ťa vypariť sa z môjho života. Rozumieš? Ak bude treba, odídeme spolu hoc na koniec sveta, ale prosím, Severus, neopúšťaj ma,“ prosil naliehavo.

„Už nie je cesty späť, Harry!“ okríkol ho prísne, no črty jeho tváre prezrádzali obavy. „Som mŕtvy, Harry. Priznaj si konečne pravdu a ži ďalej svoj život.“

„Čože??? Ako to myslíš? Si tu predsa so mnou. Vidím ťa, cítim, dotýkam sa ťa! Hovoríš so mnou!“ bránil sa zúfalo, no obraz milovaného muža pred ním pomaly ale isto slabol. Už neležal v posteli vedľa neho. Stál vo svojom učiteľskom hábite pri okne a uprene ho sledoval.

„Je to len prelud, Harry,“ ozval sa vedľa neho ženský hlas. Vystrašene pozrel jej smerom a zbadal Hermionu. Na sebe mala župan a papuče, vlasy ledabolo zviazané do uzla a na tvári opäť ten strápený výraz.

„Čo sa stalo?“ nechápal Harry a pohľadom zablúdil k miestu, kde stále ešte videl stáť čiernu siluetu muža, ktorého tak veľmi miloval.

„Asi pred týždňom šiel Severus do Prasiniek doplniť svoje zásoby v laboratóriu. Chcel, aby ste spolu zašli k Rosmerte, ale ty si potreboval opravovať písomky, tak šiel sám,“ začala potichu a pozorne ho sledovala. Nemo prikývol. Vybavil si spomienku z dnešného rána. Ale to bolo predsa ráno a ona vraví, že je to už týždeň? "Niekto ho napadol zozadu Avadou. Nemal šancu sa brániť," vzlykla a hodila sa Harrymu okolo krku. „Ach Harry, je mi to tak strašne ľúto. Viem, ako veľmi si ho miloval a že on miloval teba. Ale aj keď to veľmi bolí, musíš ho nechať ísť. Rozlúč sa s ním a ži ďalej svoj život. Ale ten skutočný a nie ten s preludmi a spomienkami,“ dohovárala mu jemne.

Z výrazu jeho tváre vedela, že si spomenul na udalosti spred týždňa. Od chvíle, čo sa dozvedel o Severusovej smrti, nevyšiel z ich spoločného bytu. Občas za ním chodila ako dnes, aby aspoň niečo zjedol. Neraz počula spoza dverí, ako sa rozpráva sám so sebou, akoby hovoril so Severusom. Vytvoril si vlastný spôsob obrany proti bolesti, ktorá ho zožierala. Uzavrel svoj život do jednej jedinej spomienky, v ktorej bol so Severusom šťastný, a prežíval ju deň za dňom stále znovu a znovu. Mala oňho starosť.

„Keď si tu dnes bola, nehovorila si o našom vzťahu so Severusom...“ konštatoval nečujne.

„Nie, Harry. Viem, že ste spolu boli šťastní a ak si to niekto zaslúži, ste to vy dvaja. Ale nemôžem sa len mlčky prizerať, ako sa ničíš, Harry. Ani Severus by to nechcel.“ Prikývol na znak porozumenia. Nedovážil sa však prehovoriť. Neveril, že by to dokázal. Pohľadom opäť zablúdil k oknu. Bol tam. Tichý, pokojný a vyrovnaný...

„Mia... ja... chcel by som byť teraz sám,“ vysúkal zo seba napokon. Chvíľu váhala, no vyzeralo to, že tentoraz to konečne pochopil. Mala by preto rešpektovať jeho prianie.

„Pohreb je zajtra ráno,“ oznámila ešte a s tým zamierila k dverám jeho spálne. Začula ešte jeho zúfalý výkrik, no neotáčala sa. Vedela, že túto bolesť žiadnymi slovami nezaženie.

„Prečo si mi to nepovedal hneď? Nechal si ma myslieť si, že si skutočný a pritom...“

„Nechcel si to počuť,“ odvetil Severus pokojne. „Hermiona, Ron, Minerva... všetci ti to denne opakovali, no ty si ich odmietol počúvať.“

„Je to moja vina. Mal som ísť s tebou,“ zvolal zúfalo.

„To rozhodne nie je tvoja vina. Ty si nedržal v ruke prútik a nevyriekol si smrtiacu kliatbu, Harry. Keby si tam bol so mnou, zrejme by nás zabili oboch. Nie, Harry, bolo správne, že si v ten večer zostal doma. Neobviňuj sa za niečo, za čo nemôžeš. Nemôžeš zachrániť všetkých, môj statočný nebelvír,“ chlácholil ho a Harry mohol na malý okamih znovu cítiť jeho hrejivú náruč. Alebo si to aspoň myslel.

„Zostaň ešte chvíľu, prosím.“

„Som tu s tebou, Harry. Nikam nejdem. Dnes ešte nie...“ uistil ho tak, ako každý večer od chvíle, čo ich osud tak nečakane rozdelil.Obaja však vedeli, že tentoraz je to naposledy.
14.09.2014 10:12:54
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one