Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Kto si: Kapitola č.14

Kapitola č.14: Stretnutie s „J“
Nedeľné ráno malo pre Harryho tú výhodu, že po prebdenej noci si mohol aspoň trochu prispať bez toho, aby vzbudil akékoľvek podozrenie. Dokonca i Ron vstával neskôr, než on sám a aj to len preto, že dnu vtrhla Hermiona ako uragán a doslova ho z postele vytiahla.

„Ak ihneď nevstaneš a nepohneš kostrou, Ronald Weasley, nielen že nestihneš raňajky, ale prepásneš aj obed a môžeš rovno zabudnúť na to, že si pre niečo zájdeš ku škriatkom do kuchyne, to mi ver!" peskovala ho, sťahujúc z neho teplú prikrývku.

„No tak, Hermiona! Daj pokoj!" zamumlal ryšavec a Harry sa potuteľne usmieval, keď zbadal v Hermioninej ruke prútik. Už- už sa chystala vyrieknuť nejaké kúzlo, no Harrymu sa kamaráta zželelo.

„Tak už ho nechaj, Mia," pridal sa na kamarátovu obranu. „Čo keby si počkala vo Veľkej sieni a my ťa dobehneme?" navrhol a nenápadne posunul Hermionu k dverám.

„Harry Potter, varujem ťa! Ak do pätnástich minút nebudete na raňajkách..." začala nanovo, no Harry ju nenechal dohovoriť.

„Budeme tam, Hermiona. Spoľahni sa!" uistil ju a drzo jej zavrel dvere rovno pred nosom.

„Vďaka, kámo," ozvalo sa mumlanie z Ronovej postele. „Nechápem, prečo tak vyvádza. Je predsa nedeľa," dodal a pritiahol si prikrývku vyššie k brade.

„To neznamená, že musíme stráviť celý deň v posteli, v tom má pravdu," odvetil Harry a tak ako pred chvíľou Hermiona, i on stiahol z Rona prikrývku.

„Hej!!!" zahučal na protest jeho kamarát, no Harry sa len uškrnul.

„Sľúbil som jej, že budeme za pätnásť minút vo Veľkej sieni a neviem ako ty, ale ja nemám záujem čeliť jej hnevu po celý deň. Potrebujem pomôcť s úlohami," nedal sa odbiť a skôr než ho mohol trafiť Ronov vankúš, zmizol v kúpeľni.

Vo Veľkej sieni boli na minútu presne, za čo si od Hermiony vyslúžili síce karhavý pohľad, ale zdržala sa akýchkoľvek poznámok.

„Tak čo máš v pláne dnes, Hermiona?" spýtal sa Harry nenútene, aby prelomil napäté ticho.

„Je nedeľa, takže musím dopísať všetky úlohy a učiť sa na zajtrajší test z Obrany proti čiernej mágii."

„To je už zajtra?" zdesil sa Ron a jeho tvár zbledla o niekoľko odtieňov.

„Niekedy skutočne nechápem, Ron, ako si sa dostal až do šiesteho ročníka," pokrútila nad ním hlavu Hermiona.

„Takže plánuješ stráviť väčšinu dňa v knižnici?" overoval si Harry opatrne.

„Samozrejme, kde inde by som sa mala učiť? A vy dvaja idete so mnou," ukázala prstom striedavo z jedného na druhého.

„Hm..." zamumlal Ron.

„Fajn, budem potrebovať s niečim pomôcť," uzavrel Harry a ignoroval dva prekvapené páry očí, ktoré sa naňho upierali.

„Súvisí to nejako s tým, čo ti včera poradil Snape?" zaujímalo Hermionu a jedlo, ktoré mala do tej chvíle pred sebou ju okamžite prestalo zaujímať.

„Hm, dalo by sa povedať," pokrčil neurčito ramenami čiernovlasý chlapec.

„Nejaké kúzlo? Alebo lektvar?" hádal Ron.

„Nie, ani jedno. Ide skôr o to, aby som sa vysporiadal s určitými vecami, čo sa okolo mňa udiali. No a myslel som, že by som toho mohol dosiahnuť, keby som sa o niektorých veciach a najmä ľuďoch dozvedel viac."

„O akých ľuďoch?" nechápal Ron a Hermiona tiež spýtavo zdvihla obočie.

„No... viete... ide o Siriusa, mojich rodičov a tak... proste o nich okrem toho, čo mi povedalo pár ľudí, neviem vôbec nič a niektoré súvislosti mi unikajú. Snape si myslí, že kým nebudem schopný sa vysporiadať so všetkým, čo sa okolo mňa deje, moja mágia sa neustáli."

„To znie rozumne. Možno máš pravdu, Harry. Ako si ale predstavuješ, že niečo zistíš?" zaujímalo Hermionu.

„Napadlo ma, že by som niečo mohol zistiť zo starých ročeniek a podobne. Myslíš, že mi môžeš pomôcť nejaké nájsť?"

„Jasné, to je dobrý nápad! Viem presne, kde hľadať. O tvojich rodičoch i o ich priateľoch je tam toho celkom dosť. Boli veľmi obľúbení," zaujato vykladala Hermiona, nevšímajúc si, že už nielen Ron, ale i Harry skrýval pobavený úškrn na tvári.

Len čo zjedli raňajky, zatiahla ich Hermiona do knižnice a okamžite zamierila k regálom, ktoré ukrývali ročenky staré snáď i celé storočia.

„Pri Merlinovi, dúfam, že si ich nečítala všetky," zhrozil sa Ron, keď si prezeral obrovské police, zhora až dole zaplnené len ročenkami.

„Ešte nie," pokrútila hlavou Hermiona a na čele sa jej objavila vráska. „Madam Pinceová udržiava tie najstaršie pod ochrannými kúzlami, aby sa nepoškodili, pretože už sotva držia pokope. Ale sľúbila mi, že mi ich postupne
sprístupní."

„Že ma to vôbec prekvapuje," uchechtol sa Ron pobavene a Harry len pokrčil ramenami. Bez zaváhania sa natiahol pre ročenku z dôb štúdia rodičov. Keď ju otvoril, pohľad mu spočinul na usmievavých tvárach na spoločnej fotke všetkých z ročníka. Bezpečne medzi nimi spoznal svoju mamu, otca, Remusa i Siriusa. Netrvalo mu dlho nájsť ani Snapea, ktorý hľadel kamsi pred seba, akoby v diaľke niekoho hľadal.

„Vyzerajú šťastne," prerušila tok Harryho myšlienok Hermiona.

„Prosím?" spýtal sa zmätene.

„Tvoji rodičia. Vyzerajú šťastne a Sirius s Lupinom tiež. Už z tej fotky je zrejmé, že boli nerozluční kamaráti."

„Hm..." zamumlal Harry pretože si spomenul, ako nakoniec ich priateľstvo skončilo a ako jeho rodičia i Sirius dopadli.

„Vezmem si ju so sebou do veže. Chcem sa o nich dozvedieť viac," zamumlal náhle a náhlivo sa vydal ku dverám z knižnice.

„Harry! A čo tvoje úlohy?" volala za ním Hermiona, no márne. Nepočul ju.

Nebelvírska spoločenská miestnosť bola v tom čase skoro prázdna a tak nebol problém utiahnuť sa do
vzdialenejšieho rohu, kde ho nik nerušil. Otvoril starú ročenku opäť na spoločnej fotke všetkých z ročníka. Pozorne skúmal tváre svojich rodičov, Siriusa a Remusa, no nik z nich, ako sa zdalo, nejavil ani najmenší záujem o Severus Snapea, ktorý napriek svojej výške nevynikal z davu, skôr naopak, strácal sa v ňom. Jeho pohľad smeroval niekam k Zakázanému lesu. Po chvíli premýšľania Harry otvoril menný zoznam študentov z toho roku, no žiadne meno, začínajúce na J mu nebolo nijak povedomé, ani s nedalo spojiť práve so Snapeom. Týmto spôsobom zrejme nič nevyrieši, pomyslel si a knihu zavrel. Vedel, čo bude musieť urobiť. Ale nie hneď. Bude musieť počkať aspoň do večera. Aby predišiel konfliktu s bradavickou ošetrovateľkou.

Už si začínal myslieť, že Ron a ďalší jeho spolubývajúci snáď nikdy nezaspia. Nakoniec však predsa len usúdil, že je bezpečné sa vydať na ďalší prieskum Snapeových tajomstiev a tak krytý otcovým neviditeľným plášťom zamieril tichými hradnými chodbami k Snapeovmu bytu. Kým predošlú noc sa cítil neisto ohľadom toho, že prišiel za Snapeom, dnes sa cítil takmer previnilo. Nechcel sliediť v Snapeovom súkromí, ak však chcel zistiť viac, musí preskúmať obsah čierneho zamatového vrecúška. Hodil krátky kajúcny pohľadom smerom k spiacemu mužovi a zamieril k tajnej skrýši. Malé dvierka našiel privreté, tak ako ich nechal pri svojom poslednom odchode. Opatrne vytiahol čierne vrecko a otvoril ho. V tme, ktorá ho obklopovala, nič nevidel a preto zašepkal tiché Lumos. Najprv si myslel, že vo vnútri nič nie je, ale keď dnu strčil ruku, ucítil v dlani niečo malé, hladké a chladné. Zovrel tajomný predmet v dlani, vytiahol ruku a prútikom si posvietil na predmet, ktorý sa v dlani začal zväčšovať. Bola to malá sklenená fľaštička, naplnená striebristou tekutinou. Bola to čiasi spomienka, uvedomil si náhle a postupne vytiahol z vrecka celý jeho obsah. Bolo tam celkom päť uzavretých spomienok a myslánka. Vzhľadom k tomu, kde spomienky našiel, nepochyboval, že sú Snapeove a len na zlomok sekundy zaváhal, či má porušiť jeho súkromie tak ako to urobil minulý rok v priebehu ich spoločných hodín nitrobrany. Bol si istý, že keby to Snape zistil, tentokrát by ho už určite zabil. No, na druhú stranu, ušetril by tým prácu Voldemortovi, či nie? Vložil všetky spomienky i myslánku späť do čierneho vrecka, ktoré následne vložil do kapsy svojho habitu a zamieril ku dverám. Keď prechádzal okolo postele, v ktorej v bezvedomí ležal jeho profesor a manžel v jednej osobe, hrdlo mu stislo úzkosťou. Profesorova tvár bola biela ako krieda a len pomalé dvíhanie a klesanie jeho hrudníka svedčilo o tom, že muž stále ešte žije. Snáď príliš netrpí...pomyslel si chlapec.

„Je mi to ľúto, pane," zamumlal nečujne. „Toto sa nemalo stať." S tými slovami opustil Snapeove komnaty a zamieril na miesto, kde predpokladal, že bude mať dostatok súkromia k preskúmaniu Snapeových spomienok.

Netrvalo dlho, kým došiel do komnaty najvyššej potreby. Posadil sa na stoličku pri stole, ktorý sa objavil v rohu miestnosti. Obklopovalo ho príjemné šero, čo trochu upokojilo jeho výčitky svedomia. Bez ďalšieho zaváhania vytiahol myslánku a vlial do nej prvú spomienku.

Napriek Harryho najhorším obavám, že sa ocitne uprostred smrtijedského stretnutia, ocitol sa na školských pozemkoch uprostred krásneho letného dňa. Vedľa neho sa týčila vysoká postava v čiernom habite. Bol to Snape, o niekoľko rokov mladší než ako ho Harry poznal. Keď sa mi bližšie prizrel, zistil, že Snape má na sebe oblečený absolventský habit a hneď si spomenul na fotografiu z ročenky, ktorú v to popoludnie čítal. Jednalo sa o Snapeov posledný deň v škole. Harryho to potešilo, pretože si spomenul na Snapeov pátravý pohľad z fotografie. Možno hľadal tú tajomnú J., o ktorej sa chcel dozvedieť čo najviac. Zo zamyslenia Harryho vytrhol náhly pohyb. Snape bez varovania skočil za najbližší strom, aby sa vyhol dvojici, ktorá sa k nemu blížila od Zakázaného lesa. Harry sa pri tom pohľade uškrnul sám pre seba. Už ako študent sa Snape vyhýbal svojmu okoliu a špehoval koho mohol. Čo sa v mladosti naučíš...

„Musím sa priznať, pán riaditeľ, že občas ľutujem, že som dala prednosť mudlovskému štúdiu pred Bradavicami. Je tu naozaj krásne a všetka tá mágia okolo..." doľahol k Harrymu zvučný ženský hlas.

„Som rád, že sa Vám u nás páči, Jasmine. Ja naopak vaše rozhodnutie obdivujem. O výuku mágie ste ukrátená nebola a ako som počul, predčila by ste u nás svojimi schopnosťami mnoho výborných študentov. Len málo z nich by však v mudlovskom svete obstálo tak, ako vy. Vaša rodina na vás môže byť vskutku hrdá," usmial sa Albus Brumbál na dievčinu kráčajúcu po jeho boku.

„Ďakujem vám, pane. Verím, že som svoju rodinu nesklamala. Každopádne v situácii, v ktorej sa nachádzame, si nie som istá, či je bezpečné naďalej zotrvávať medzi mudlami. Viem, dnes to nie je bezpečné nikde, ale keby som sa pridala k svojej rodine, možno by som bola užitočnejšia tu, medzi kúzelníkmi," povzdychla si dievčina a bolo zrejmé, že stojí pred ťažkým rozhodnutím.

„Som si istý, že sa rozhodnete správne, moja drahá, a že vás vaša rodina podporí, nech sa rozhodnete akokoľvek. Teraz, ak ma ospravedlníte, čakajú ma ešte nejaké povinnosti. Uvidíme sa na večeri, Jasmine," rozlúčil sa Brumbál.

„Ďakujem za príjemné popoludnie, pán riaditeľ. Teším sa na ceremoniál," usmiala sa dievčina a sledovala, ako sa od nej vzďaľuje postava staršieho kúzelníka smerom k hradu. Z jej zamyslenia ju vyrušil zvuk praskajúcej vetvičky, to keď sa Snape nechtiac pohol. Súdiac podľa jeho zamysleného výrazu premýšľal, s kým má tu česť a úprimne, Harry na to nebol inak. Dievčina bola len o málo vyššia než sám Harry, mala dlhé čierne vlasy až po lopatky, okrúhlu tvár s jemnými rysmi, úzke pery a hnedé oči. Harrymu niekoho pripomínala, nemohol si však spomenúť koho.

„Špehuješ ma?" spýtala sa odrazu dievčina zvaná Jasmine, keď zastala rovno pred Snapeom a zabránila mu tak v úteku. Na tvári jej pohrával pobavený úsmev. Snapeov výraz však jasne hovoril o tom, že by sa najradšej prepadol pod zem. Ihneď však svoje rozpaky zakryl.

„Mám lepšie veci na práci, než špehovať ľudí, ktorých nepoznám a nemám záujem spoznať," odsekol a obrátil sa na päte k odchodu.

„Ako myslíš, ale nabudúce na mňa tak nezízaj behom raňajok, obeda a následného fotenia," nedarovala mu Jasmine.

„Netuším, ako si na takú hlúposť prišla, ale absolútne ma nezaujímaš."

„Škoda, ty naopak vyzeráš ako celkom zaujímavý exemplár," uškrnula sa.

„Chceš si zo mňa uťahovať? Na to ťa nahovorili tí špinavci z Potterovej bandy?" zasyčal Snape a Harry usúdil, že jeho zlosť naberala na obrátkach.

„Netuším, o čom to hovoríš. Veď ani neviem, ako sa voláš. Takto sa správa gentleman k dáme?" nedala sa zastrašiť mladá žena. „Ja som Jasmine."

„Severus Snape," odvrkol podráždene a podozrievavo si ju premeriaval.

„Konečne sa niekam dostávame, teší ma, Severus. Videla som ťa medzi absolventmi, takže predpokladám, že to tu veľmi dobre poznáš. Riaditeľ mi žiaľ nestihol ukázať ihrisko, nechcel by si mi ho ukázať?" spýtala sa bez okolkov. V tej chvíli Severusovi došli slová a nevedel, ako by mal zareagovať.

„Nie som žiaden sprievodca a ak to má byť zase nejaký zo žartov tých idiotov, tak im odkáž, že..." vetu však nedokončil a bez ďalšieho slova zmizol. Harry ho chcel nasledovať, avšak v tom okamihu spomienka skončila.
Napriek tomu, že celá spomienka mohla trvať sotva pár minút, čas v reálnom svete ubiehal oveľa rýchlejšie a hoci by Harry rád pokračoval ďalšou spomienkou, bol najvyšší čas vrátiť sa späť do postele. 
20.10.2013 15:24:49
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one