Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Láske nerozkážeš

Láske nerozkážeš

Ranná hmla sa rozprestierala nad kopcami v diaľke a len pomaly podliehala moci hrejivých slnečných lúčov, pod ktorých dotykmi sa pomaly ale iste rozplývala. Odkrývala tak skryté čaro okolitej prírody. Jej pohľad, hoc upretý tým smerom, však len matne vnímal nádheru, ktorá sa mu ponúkala. Myšlienkami bola úplne inde. Bolo veľmi skoré ráno, no bola si istá, že sem za chvíľu príde. Potrebuje s ním hovoriť. Nedá sa odbiť ako už toľkokrát. Dnes nie.
Ako predpokladala, tak sa i stalo. Nemusela čakať príliš dlho na zvuk otvárajúcich sa dverí a ich následné zabuchnutie. Jeho kroky viedli k veľkému mahagónovému stolu. Než k nemu ale došiel, uvedomil si, že v miestnosti nie je sám.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa potichu. Nedokázala rozoznať, či je to sklamanie, hnev alebo len rezignácia v jeho hlase. Veď ho skoro nepočula, ako to zašepkal.

„Chýbaš mi. Musela som ťa vidieť,“ odpovedala bez zaváhania a opatrne k nemu podišla bližšie.

„Už sme o tom hovorili,“ tentoraz to bola jasná frustrácia. „Nemala by si tu byť. Je to príliš nebezpečné a...“

„Nevhodné? Áno, to som už počula, ale kedy si ty naposledy počúval mňa?“ oborila sa naňho ublížene. „Viem, že ma chceš chrániť, ale nie som už malé dieťa a dokážem sa o seba postarať!“

„Vážne tomu veríš? Vieš, koľko ľudí už padlo v tejto vojne? A boli to kúzelníci omnoho skúsenejší než si ty a tvoji priatelia! Len preto, že to vaše slávne trio bez väčšej ujmy prežilo pár naozaj nepremyslených eskapád si myslíš, že si pripravená na to, čo ťa čaká?“ tentoraz už kričal i on na ňu.

„Máš pravdu, nie som. Ale na to, čo nás tam vonku čaká nás žiadna škola, ba ani tí najlepší učitelia nepripravia. Ty denne riskuješ vlastný život a ak ťa stratím...“ rozvzlykala sa. S tichým povzdychom podišiel až k nej a zovrel ju vo svojom náručí.

„Toto som nikdy nemal dovoliť. Mal som ťa poslať do horúceho pekla a... Prečo len si musela byť taká tvrdohlavá, Hermiona?“ jeho hlas priam čišal zúfalstvom.

„Pretože ťa milujem a nič by na tom nezmenil ani fakt, žeby si ma odmietol. Láske nerozkážeš,“ hlesla a po tvári jej stekali horúce slzy tak ako už niekoľký krát za posledný mesiac. Trval na tom, že o ich vzťahu nik nesmie vedieť a nesmú sa stýkať. Je to nebezpečné nielen preňho, ale najmä pre ňu. Nedokázal si predstaviť, že by ju mal stratiť. Nie, to nesmel dopustiť. A preto to chcel skončiť skôr, než to začalo, ale bola neoblomná. Sprvu si myslel, že ju po čase to dobiedzanie omrzí, ale ona sa nevzdávala. Potom si myslel, že keď ho spozná bližšie, jej pochabá zamilovanosť vyprchá a bude ľahké sa jej zbaviť. Dokonca si nahováral, že by toto bláznovstvo mohol využiť vo svoj čisto osobný prospech, než ho Temný pán odhalí a zabije pre jeho zradu. Lenže nič z jeho plánov ohľadom Hermiony nevyšlo. Čím viac jej dovolil, tým viac sa mu dostávala pod kožu a on si veľmi neskoro pripustil, že ju miluje. Dokonca viac, než kohokoľvek iného vo svojom živote. Nedokázal si viac život bez nej predstaviť, ale nebolo bezpečné v tom vzťahu pokračovať. Odháňal ju preto od seba ako mohol, odmietol sa s ňou stretávať, ale zabudnúť na ňu nedokázal. Mohol len dúfať, že ona zabudne naňho a nebude sa príliš trápiť, až bude po všetkom. Nedovolil si totiž dúfať, že by sa mohol dožiť konca vojny a chcel ju ušetriť väčšej bolesti, než akú jej spôsobí odmietnutím.

Keď ticho medzi nimi trvalo príliš dlho, Hermiona pozbierala všetku svoju odvahu, ktorú mala, aby dokázala vysloviť to, kvôli čomu sem prišla.

„Som tehotná, Severus,“ hlas sa jej triasol a sama seba sotva počula, no z toho ako strnul vedela s istotou, že ju počul. Odtiahol ju od seba a s hrôzou v očiach ju prepaľoval svojím pohľadom.

„Čo si to povedala? Povedz mi, že to nie je pravda! Prosím, povedz, že je to jeden z tvojich ďalších pokusov ako ma presvedčiť...“

„Nežartujem,“ hlesla a odvrátila od neho zrak. Nedokázala zniesť ten jeho pohľad. Tak veľmi dúfala, že napriek všetkému ho táto správa aspoň trochu poteší, ale mýlila sa. Ako už v mnohých veciach súvisiacich so Severusom Snapeom.

„Si si tým istá? Dával som ti predsa antikoncepčný lektvar.“

„Pamätáš na tú noc pred mesiacom? Bol si za ním a ja som tŕpla strachom v tvojom byte. Bol si preč viac než týždeň a ja som netušila, či ťa ešte niekedy v živote uvidím, či budem počuť tvoj hlas, či ma ešte niekedy objímeš...“ vzlykala, stále otočená chrbtom k nemu. A rozplakala sa ešte viac, keď ju jeho pevné paže objali zozadu.

„Spomínam si na každú sekundu, ktorú som s tebou strávil. Od chvíle, kedy si prekročila prah tejto školy, i prah mojich dverí,“ uistil ju. „Predpokladám, že si na lektvar zabudla,“ konštatoval viac než zrejmý fakt. Na súhlas len mlčky prikývla. Tuhšie ju objal a keď sa začala triasť, premenil stoličku na pohodlný gauč, usadil ju naň a prehodil jej cez ramená deku. Až keď si sadol oproti nej, odvážila sa vzhliadnuť a ich pohľady sa stretli.

„Povedz už, prosím, niečo.Čokoľvek. Pokojne na mňa krič, nadávaj mi, len už niečo povedz!“ vykríkla zúfalo. On však opäť mlčky vzal jej dlane do vlastných.
„Za iných okolností...“ začal váhavo.

„Ale tu nie sú žiadne iné okolnosti, Severus! Som tehotná, tu a teraz a s tým už nič neurobíš, rozumieš?“

„Nechaj ma dohovoriť!“ zahriakol ju jemne a ona hneď zmĺkla. „Za iných okolností by som zrejme povedal, že som ten najšťastnejší muž pod slnkom, alebo tak nejako sa to vraj vraví, ale... V situácii, v ktorej sa nachádzame, sú v každodennom ohrození oba naše životy a priviesť na svet dieťa je úplné šialenstvo. Keby sa o tom Temný pán dozvedel, keby zistil pravdu o nás dvoch...“ nepotreboval vetu dokončiť, aby vedela, čo má na mysli.

„Nevzdám sa nášho dieťaťa, Severus. To odo mňa nemôžeš chcieť,“ zaúpela s hrôzou.

„Upokoj sa!“ zahriakol ju prísne, aby predišiel panike, ktorá sa jej zmocňovala. „To by som ti nikdy nedovolil,“ uistil ju hneď na to mäkko.

„Takže... chceš povedať...“ jachtala, stále nechápajúc, čo presne sa jej snaží povedať.

„Musíš sa dostať do bezpečia. Ty aj dieťa, kým nebude po všetkom. Postarám sa o to.“

„Ale...“

„Žiadne ale, Hermiona. Máš o dôvod viac, prečo chcem, aby si sa ukryla a zostala v bezpečí. Budem sa môcť lepšie sústrediť na svoje povinnosti, keď budem vedieť, že ste v poriadku a nič sa vám nestane. Ak si to doteraz odmietala, teraz to musíš urobiť a nebrať ohľady na nikoho iného, než vlastné dieťa.“

„Naše dieťa,“ opravila ho jemne.

„Áno, Hermiona, naše dieťa,“ pritakal a jeho ustaraný výraz na chvíľu zjemnel. Možno sa predsa len nemýlila.

„Hneváš sa na mňa veľmi?“ osmelila sa po chvíli ticha.

„Kiežby som to dokázal,“ priznal úprimne. „Mám strach, že sa tento sen rozplynie ako ranná hmla. Bojím sa, že vás nedokážem ochrániť a stratím vás.“

„Tak odtiaľto odíďme spolu, Severus. Niekam ďaleko, kde nás nik nenájde. Nikto nás nespozná, budeme žiť svoje životy, budeme rodina a zaslúžime si aspoň kúsok šťastia, či nie?“ navrhla s nádejou, hoci vedela, aká bude jeho odpoveď.

„Vieš, že to nejde. Postarám sa, aby ste boli v poriadku, ale ja s vami ísť nemôžem.“ uzavrel rozhodne a ona vedela, že nemá zmysel naliehať.
„Mala by si ísť. Tvoji priatelia už ťa určite hľadajú,“ postavil sa a ona nasledovala jeho príklad. „Nesmieš to nikomu povedať. Dokonca ani Potterovi a Weasleymu,“ varoval ju už na odchode.

„Ja viem. Ale budú chcieť vedieť, prečo som tak náhle zmizla. Musím im niečo povedať.“

„Dohodnem sa s Brumbálom, aby spoločne s tebou ukryl i tvojich rodičov, aby si nebola sama. Svojim priateľom môžeš povedať, že Temný pán ich hľadá a preto ich Brumbál ukryl a ty chceš byť s nimi, aby si sa uistila, že budú v poriadku,“ navrhol vierohodný krycí príbeh a ona mlčky prikývla. Trochu sa otriasla pri predstave, ako jej rodičia prijmú novinku o jej tehotenstve. Veď ešte nemala 17 rokov a čakala dieťa so svojim učiteľom...“

„Nebudeš z toho mať u Brumbála problém? Stále ešte som tvoja študentka a keď zistí...“

„To už nechaj na mne. Ty sa postaraj o svojich priateľov a do večera si zbaľ všetky svoje veci.“

„Mám odísť už večer? Ale to predsa...“

„Nemáš na výber, Hermiona!“ jeho pohár trpezlivosti pretiekol. „Počúvaj ma už konečne! Ešte dnes odídeš do bezpečia! Nie je žiadna iná možnosť, takže žiadne ale na mňa neskúšaj a urob, čo som ti povedal. Alebo mi neveríš, že mi ide len o vaše dobro? O vaše bezpečie?“ v jeho hnevlivom tóne mohla cítiť i strach, ktorý sa snažil pred ňou skryť. Chápala ho. Ak sa o ňu bál, kým boli len oni dvaja, o koľko viac starostí mu pridala touto situáciou?

„Prepáč, Severus. Samozrejme, že to viem a nepochybujem o tebe. To len... prídeš aspoň za nami? Kedy ťa zase uvidím? Ako budem vedieť, že si v poriadku, keď nebudem môcť počkať na tvoj návrat a uistiť sa, že nič nepotrebuješ?“ hlesla potichu.

„Budem v poriadku, ak budete vy. Takže už žiadne debaty. Bež už, než ťa začnú hľadať. Ďalšie problémy teraz vážne nepotrebujeme.“ rezignoval. Nechcel ju takto vyhodiť, nechcel, aby od neho odišla, ale potreboval byť chvíľu sám, aby vymyslel, čo povie riaditeľovi a ako zaistí, aby boli v poriadku. Ach Merlin, dieťa... Prúd jeho myšlienok vyrušil dotyk pier na tých jeho. Pobozkala ho. Opatrne, akoby sa bála ďalšieho odmietnutia. Tentoraz však neprišlo. Opätoval jej bozk s lačnou potrebou cítiť jej blízkosť. Nechcel sa od nej už nikdy odtrhnúť, už ani na sekundu byť bez nej. Lenže... Skrz pootvorené pery jej unikol tichý ston, keď ju od seba nasilu odtrhol. Jemne zotrel zblúdenú slzu brázdiacu si cestu po jej tvári.

„Nechcem, ale musím to urobiť. Musíš ísť, Hermiona. Sľubujem, že urobím čokoľvek, aby ste boli v poriadku, ale ty mi sľúb, že neurobíš žiadnu hlúposť.“ Na súhlas len prikývla.

„Ľúbim ťa, Severus,“ zašepkala a s tými slovami otvorila dvere, aby vzápätí zmizla za najbližším rohom dlhej bradavickej chodby.

Konečne osamel. Ráznym krokom došiel ku gauču, sťažka dosadol. Ako sa to všetko takto mohlo zvrtnúť? Nechal ju dostať sa mu pod kožu. Omotala si ho okolo prsta, dala mu nový zmysel života a hoci nedúfal v zázrak, ktorý by mu pomohol prežiť túto vojnu, vďaka nej nezomrie osamelý. Pred rokmi nedokázal ochrániť Lilly, preto teraz nedovolí, aby rovnaký osud postihol Hermionu a ich dieťa. Nie. Oni budú žiť, a ak je cena za ich záchranu jeho vlastný život, potom je ochotný ju zaplatiť.

Keď v ten večer Hermiona vchádzala do kancelárie riaditeľa, verila, že ho ešte naposledy uvidí, než ju pošle preč. Lenže v riaditeľni okrem nej, Brumbála a profesorky McGonagalovej nik nebol. Jej doterajšie obavy niekoľkonásobne vzrástli.

„Dobrý večer,“ pozdravila zdvorilo oboch učiteľov a posadila sa do ponúkaného kresla.

„Vitajte, slečna Grangerová. Určite viete, prečo sme sa tu stretli, takže sa nemusíme zdržiavať vysvetľovaním. Musím priznať, že ste sa so Severusom ocitli vo veľmi neštandardnej situácii a za normálnych okolností...“ začal so svojim monológom Brumbál.

„Kde je Severus?“ nevydržala to viac a skočila mu do reči, neuvedomujúc si, že sa znovu postavila a týčila sa pred Brumbálom usadeným za jeho riaditeľským stolom. Z každej bunky jej tela čišal strach. Keď profesorka McGonagalová videla, ako sa trasie, podišla k nej bližšie a matersky ju objala.

„Upokojte sa, Hermiona,“ zámerne použila jej krstné meno. „Severus tu samozrejme chcel byť, aby sa uistil, že ste v poriadku, ale...“

„Šiel zas za ním?“ hlesla nečujne. Obaja na súhlas prikývli.

„Chcem počkať, kým sa nevráti,“ prehlásila, tentoraz rozhodne.

„Je mi ľúto, ale to vám nemôžem dovoliť, slečna Grangerová. Severus trval na tom, že odídete dnes v noci bez ohľadu na jeho prítomnosť. Sľúbil som mu, že sa o to postarám a vaše námietky sú v tejto chvíli marné.“ Po tomto vyhlásení sa v riaditeľni rozhostilo ťaživé ticho.

„Kedy ho znovu uvidím?“ spýtala sa ešte, než sa podvolila ich vôli. Nemala na výber, Severus jej to predsa vysvetlil už ráno, no ona si to stále odmietala pripustiť.

„To nik z nás netuší. Ale verím, že za vami príde len čo to bude možné. Teraz však...“ zo stola vytiahol prenášadlo a vysvetlil jej, čo ju čaká. Jej rodičia už sú na bezpečnom mieste chránenom Fideliovým zaklínadlom. Strážcom tajomstva bol sám Brumbál a nehrozilo tak jeho prezradenie ako v prípade Potterovcov.

Trvalo ďalšie tri týždne, kým ho znovu videla a to v okamihu, kedy takmer prestala dúfať v jeho návštevu. Keď ho uvidela stáť pred krbom v obývačke uprostred noci, kolená sa jej podlomili a z hrdla sa jej vydral tichý vzlyk.

„Severus...“

Bez slova ju vzal do náručia a pobozkal na čelo. Tak dlho čakal, kým sem mohol prísť a urobiť to. Znovu cítil vôňu jej vlasov, vnímal teplo jej tela, slzy, ktoré zmáčali predok jeho hábitu. A v tom okamihu na chvíľu všetky starosti zostali v úzadí a boli len oni dvaja, teda traja.

„Už som myslela, že...“

„Pšššt... nemysli na to. Som tu s tebou. Tak veľmi si mi chýbala,“ prerušil ju a opatrne, akoby bola z najkrehčieho skla, ju hladil po vlasoch a tvári. Bolo to prvý krát, čo nahlas priznal, že mu chýbala. Možno preto, že už vedel, že nemá cenu ju od seba odháňať. Sú spojení viac, než by si bol kedy pomyslel. S dieťaťom na ceste nemohol ďalej popierať svoje city k nej a odmietať jej lásku. Nepochyboval o nej, to nie, len si odmietal pripustiť, že si človek ako on jej lásku zaslúži. Ako mu však vysvetlil Brumbál, láska nie je o zásluhách. A on sa preto rozhodol svoju šancu využiť.

Znovu sa rozplakala, tentoraz šťastím. Obdarovala ho jedným zo svojich úsmevov, ktorým si ho pred pár mesiacmi podmanila. Pohodlne sa spolu usadili na gauči a dlho v tichu zotrvali v spoločnom objatí. Slová neboli potrebné.

O rok neskôr sedela pri postieľke svojho syna a jej srdce krvácalo. Mala si vybrať jednu z dvoch najdôležitejších osôb svojho života. Bol deň zúčtovania a ona vedela, že všetci jej priatelia a Severus budú v prvej línii veľkého boja. A ona tu sedela v bezpečí a opatrovala svoje spiace dieťa. Severus si od nej vynútil sľub, že nech by sa dialo čokoľvek, nesmie Sabiana nechať samého a keby to bolo nutné, musí s ním utiecť. Sľúbila mu to, ale teraz... Cítila, že by mala byť po jeho boku. Ich syn bol predsa v bezpečí, jej rodičia sa oňho postarajú, keby bolo treba, ale on... Nedokázala by žiť s vedomím, že všetci tam vonku umierajú a ona tu len sedí a čaká na koniec všetkého. Nemôže ho stratiť...

„Odpusť mi, maličký. Musím ísť pomôcť ockovi, aby sme mohli konečne pokojne žiť ako rodina,“ hlesla tíško a pobozkala spiace dieťa. Hneď potom oznámila svojim rodičom, čo sa chystá urobiť a napriek nesúhlasu s jej jednaním sľúbili, že sa o Sabiana postarajú. Vedeli, ako veľmi ich dcéra miluje Severusa i ako ju ničilo pomyslenie, že musí stáť bokom všetkého diania.

Bez zaváhania sa premiestnila na kraj zakázaného lesa, priamo doprostred prebiehajúceho boja. Len-len že uskočila pred letiacou kliatbou a skryla sa za najbližší strom. Našťastie si ju nik nevšímal. Zo svojho úkrytu zneškodnila pár smrtijedov a dávala si pozor, aby ju nik neodhalil. Boj utíchol a ona veľmi rýchlo zistila, prečo. Voldemort chcel Harryho.

Srdce v hrudi sa jej takmer zastavilo, keď videla tmavú postavu zakrádať sa k Škriekajúcej búde. Nemusela sa ani veľmi namáhať, aby vedela, že je to on. Lenže čo by mala robiť? Má určite nejaký plán a ten by narušila, ak by za ním teraz šla. Napriek tomu, že všetky jej zmysly velili, aby sa za ním rozbehla, zostala na svojom mieste. Keď však rovnakým smerom zamierili Harry s Ronom, nevydržala to a prikradla sa k škriekajúcej búde i ona. Zvonku začula zvuk prenášania a netrvalo dlho, kým von vybehli i jej priatelia. Doslova do nej narazili.

„Hermiona?“ zvolali obaja viac než prekvapene. „Čo tu robíš? Mala si byť predsa v bezpečí!“ zachmúril sa Harry keď si uvedomil, že by tu vôbec nemala byť.

„Nemohla som zostať bokom. Harry, prosím ťa, bol vo vnútri aj Snape?“ spýtala sa ustarane. Harry s Ronom si vymenili prekvapené pohľady.

„Snape je mŕtvy, Hermiona. Tomu už nepomôžeme. Musíš ísť s nami do hradu, tam budeš v bezpečí, poď!“ rozhodol Harry, ktorý sa chcel čo najskôr dostať do hradu a rozmyslieť si, čo ďalej. Hermiona akoby ho však nevnímala a bez rozmyslu sa rozbehla dnu za Severusom. Nezaujímalo ju, či idú za ňou alebo nie. Potrebovala vedieť, čo je s ním.

Našla ho v bezvedomí v kaluži krvi. „Ach bože... Severus, prosím, neopúšťaj ma,“ prosila skrz slzy a popritom sa snažila nahmatať pulz. Ešte žil, ale ak niečo neurobí, bude neskoro. Naučenými pohybmi prútika zacelila krvácajúcu ranu na krku. „Teraz to nevzdávaj, láska. Budeš v poriadku, uvidíš. Náš syn na teba čaká.“ chlácholila ho potichu, hoci vedela, že ju nemôže počuť. Pevne ho objala a premiestnila sa s ním do bezpečia ich domu. Sotva sa s jeho bezvládnym telom ocitla v obývačke, zhŕkli sa okolo nej jej rodičia a pomohli jej ho uložiť do postele. V duchu ďakovala Brumbálovi, že mal v dome zriadené malé laboratórium so základnými prísadami. Často ho využívala, keď sa nudila a čakala na Severusov príchod. Myslela, že mu tak bude aspoń trochu bližšie a myslela pritom na hodiny strávené v jeho učebni. Teraz bola rada, že si pripravila aspoň základné lektvary. Dala mu krv prečisťujúci lektvar, krv doplňujúci lektvar, niečo na horúčku a od bolesti. Nemala žiadny protijed proti jedu Nagini, preto použila aspoň bezoár a dúfala, že to zaberie aspoň kým nezoženie pomoc. Lenže v Bradaviciach zúril boj a vziať ho k sv. Mungovi by bolo príliš nebezpečné. Tak čo do kotla má robiť? Kto jej pomôže?

Jej záchrana prišla v podobe ohnivo červeného fénixa. Svojou smutnou piesňou rozohnal ťaživé ticho v miestnosti a keď sa sklonil nad Severusovou ranou na krku, Hermiona takmer nedýchala. Netrvalo dlho, kým sa Severusovi vrátilo trochu farby do jeho mŕtvolne bledej tváre. Jeho dych sa prehĺbil a hoci sa telo stále triaslo v horúčke, vedela, že to zabralo. Vďačne pozrela do čiernych očí zázračného vtáka, ktorý na znak porozumenia jemne kývol hlavou a rovnako náhle, ako sa objavil aj zmizol.

Trvalo ďalšie tri dni, kým sa prebral. Trvalo pár minút, kým si jeho oči privykli na šero v miestnosti. Hneď potom zbadal útlu postavu sedieť na stoličke vedľa jeho postele. Hlavou však spočívala na jeho hrudi a spala. Opatrne, aby ju nezobudil, natiahol ruku k jej tvári. Vedel, že to musí byť sen. Veď predsa... Posledné na čo si spomínal bol pohľad do zelených očí Harryho Pottera. Odovzdal mu svoje spomienky, aby pochopil, čo musí urobiť a dúfal, že to pochopí. V mysli bol však pri nej a pri ich synovi. Tak veľmi túžil ich ešte aspoň raz vidieť, než ich navždy opustí. Snáď to Potter zvládne, aby mohli žiť pokojne a bez obáv, hoc bez neho. Vedel, že musí zomrieť.

Telo spočívajúce na jeho hrudi sa pohlo a jeho ruka tak zostala visieť vo vzduchu. Otvorila oči a ich pohľady sa stretli.

„Ahoj,“ zašepkala ospalo. Jej zvonivý hlas prenikol až k nemu a vtedy dokončil pohyb ruky. Pohladil ju po tvári a skutočne ju cítil. Nebol to prelud ani sen. Napriek tomu z nej nespúšťal pohľad, akoby sa bál, že jediné mrknutie by stačilo k tomu, aby navždy zmizla. Miesto toho ho však tá nádherná bytosť chytila za ruku a vtisla mu bozk do dlane. „Ako sa cítiš?“ spýtala sa potom ustarane a jemne mu odhrnula čierne vlasy z očí.

„Čo sa stalo?“ zachripel. Len čo tie slová vypustil z úst, oľutoval to. Hrdlo ho začalo páliť. Akoby čítala jeho myšlienky, podala mu pohár vody a on ten oheň uhasil malými dúškami priezračnej tekutiny.

„Je po všetkom, Severus. Voldemort je mŕtvy,“ oznámila mu správu, ktorú sama prijala s neskrývaným nadšením. Mnohí zaplatili vlastnými životmi, no hoc vedela, že je to sebecké, ju zaujímal ten jeden jediný. Severus prežil a to je pre ňu najdôležitejšie. Už sa nebudú musieť skrývať začnu nový život.

„Ako som sa odtiaľ dostal? Nagini predsa... Potter...“ jachtal.

„Pšššt,“ tíšila ho a bozkom ho umlčala. „Všetko sa dozvieš, ale teraz odpočívaj. Hneď zajtra sa na teba príde pozrieť madam Pomfreyová,“ uistila ho. Výnimočne nenamietal. Uprene ju sledoval. Jej tvár po dlhých mesiacoch smútku vystriedal úsmev a ten teraz patril jemu, umastenému netopierovi z podzemia.

„Milujem ťa, Hermiona Grangerová,“ zašepkal po prvýkrát vo svojom živote to, čo jej doteraz nebol schopný povedať. Nie, keď nemal nádej na prežitie. Teraz však...
13.09.2014 11:49:08
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one