Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Mastičkár: kapitola č.40

Kapitola č. 40: Na okraji lesa

Do konca prázdnin zostávalo ešte pár dní a on si naplno vychutnával svoju samotu. Daniela v to ráno odišla k Lupinovi navštíviť jeho syna, Potter doháňal svoje resty a on...

S blížiacim sa prelomom roku sa Severus neubránil tomu, aby si v duchu nezhrnul udalosti uplynulých mesiacov. Keby mu pred rokom niekto povedal, že sa opäť vráti do sveta, ktorý dobrovoľne opustil, vysmial by sa mu. Bol predsa rozhodnutý nevracať sa a nikdy viac nedovoliť nikomu, aby riadil jeho život. ´Ach, aký si len naivný hlupák, Severus,´ povzdychol si v duchu. Akoby sa za uplynulé roky nepoučil z toho, že nie všetko v jeho živote vychádza tak, ako si naplánoval. Ale ak by mal byť úprimný, neľutoval svoj návrat. Samozrejme sa to neobišlo bez veľkého humbuku, ale čo čakal? Že si len tak vstane z mŕtvych a všetci to prejdú mlčky, ako keby to bolo na dennom poriadku? Ale napriek tomu, že jeho prijatie kúzelníckou spoločnosťou nebolo vrelé, to čo získal, bolo oveľa cennejšie a stálo mu za to. Daniela svojim vpádom obrátila jeho život hore nohami. Nielen, že sa kvôli nej vzdal svojho pokoja, svojej samoty a mieru. Prijal ju k sebe, akoby na tom nebolo nič zvláštne, pomôcť človeku v núdzi. Nebolo by, nebyť tým ochotným dobrodincom Severus Snape. Jeho povesť ho predsa predchádzala, či nie? Ešte väčším bonusom však bola skutočnosť, že Daniela je s jeho „otcovskou“ úlohou zjavne spokojná. Aspoň on v to dúfal. Snažil sa najviac ako len mohol, a to už bolo čo povedať. Veď pre koho vo svojom živote by dokázal urobiť to čo pre ňu? Tých ľudí by dokázal spočítať na prstoch jednej ruky. Ako kedysi dávno správne poznamenal Potter, nebol práve ľudomil.

Potter. Ďalšia veľká neznáma, s ktorou akosi nevedel, čo si počať. Neustále musel myslieť na roky vzájomnej nevraživosti. S odstupom času vedel, že nešlo o nenávisť, to vskutku nie. Nemal však Pottera v láske a bolo to vzájomné. Teda aspoň do doby, kým sa nevrátil. Nevedel, čo od toho mladého muža čakať a ako správny paranoik neustále čakal na pomyselný nôž v chrbte. Potter si však dával neskutočne veľa záležať na tom, aby vzťah medzi nimi nepokračoval v rovnakých koľajach, ako tomu bolo za čias jeho štúdia. Napriek tomu si Severus naďalej odmietal priznať, že za tým nie sú skryté nejaké úmysly. Ale ten chlapec bol vskutku neoblomný a možno na malý okamih by Severus mohol pripustiť...

Vlastne je to také jednoduché. Boli s Potterom rozliční ako deň a noc, avšak zároveň toho mali veľa spoločného. Pre nich oboch boli Bradavice jediným skutočným domovom. Čas, ktorý tu prežili, bol tým najkrajším a najhorším v celých ich doterajších životoch. Obaja až nezdravo lipli na minulosti a ľuďoch, ktorí ich obklopovali. Každý pochopiteľne svojím spôsobom, ale tak ako Potter, i on vnímal, že odchodom Brumbála a Minervy už Bradavice nie sú tím, čím kedysi. Prítomnosť Pottera a Lupina to však aspoň čiastočne vyvažovala a necítil sa v škole tak cudzo, ako tomu bolo na začiatku jeho učiteľskej kariéry. Dokázal pochopiť, že Potter jeho prítomnosť, akokoľvek otravnú a neznesiteľnú, vníma podobným spôsobom. Akokoľvek zvrátené sa toto ich vnímanie mohlo zdať.

Na malý okamih zatúžil byť späť vo svojom dome uprostred lesa. Hoc sa niekomu mohlo zdať päť rokov ako veľmi dlhá doba, pre Severusa to bol čas tak akurát, aby bol pripravení znášať to, čo mu osud znovu pripravil. Bolo to ako pauza medzi jednotlivými dejstvami v divadelnej hre, v ktorej hral hlavnú úlohu. Nepopieral, že to bola osviežujúca prestávka a keby nespoznal Danielu, vedel by si svoju samotu užívať aj dlhšie. Bol však realista a s odstupom času vedel, že skôr či neskôr by predsa len podľahol pokušeniu vrátiť sa. V tomto prípade to bolo skôr.

Ako tak o tom premýšľal, v náhlom popude vstal zo svojho kresla, v predsieni si vzal svoj cestovný plášť a zamieril smerom k východu z hradu. Len čo sa dostal za hranice prenášania, bez zaváhania sa premiestnil na čistinu pred svojim domom. Respektíve pred tým, čo z jeho domu zostalo.
Konsternovane zostal stáť na mieste a hľadel na obhorené zvyšky obydlia, v ktorom strávil posledné roky svojho života. Trvalo však len zlomok sekundy, kým sa spamätal zo šoku a prepol do svojho obranného módu. S prútikom v ruke najskôr načúval, či sa v okolí nepotuluje pôvodca tejto skazy, potom si to overil i kúzlami. Bol tam sám.

Bez veľkého meškania vstúpil do rozpadnuté domu, dúfajúc, že sa v najbližších minútach nezrúti, a začal sa prehrabávať troskami. Potreboval nájsť nejakú stopu, ktorá by ho doviedla k páchateľovi. Teraz už nepochyboval o Potterových slovách o tom, že i otrava Daniely bola nepriamym útokom na jeho osobu. Musel to preto zaraziť skôr, než to niekto kvôli nemu odnesie. Neodpustil by si, ak by sa čokoľvek stalo Daniele. Nik iný mu nebol dosť blízky na to, aby sa stal terčom ďalších útokov. Bude preto musieť vymyslieť plán na jej ochranu. Na to však bude čas, keď sa vráti do hradu. Teraz... z jeho úvah o možných nepriateľoch ho vytrhli blížiace sa kroky a následný ženský výkrik.

„Matička skákavá!“ rozoznal hlas pani Blackovej a bez meškania jej šiel naproti k vchodovým dverám. „Pán Prince? Ste to vy? Ach, aká som len rada, že ste v poriadku. Čo sa to tu stalo?“ viditeľne jej odľahlo, keď ho videla stáť pred sebou živého a zdravého.

„Nemajte obavy, pani Blacková. Teším sa dobrému zdraviu,“ uistil ju a hoc nerád, pripustil, že mu táto stará žena chýbala. Jej prostorekosť, neodbytnosť a starostlivosť ho sprevádzali po celý čas, čo sa utiahol do svojej samoty.

„To je dobre, mladý muž. Ešte, že ste tu neboli. Kedy a čo sa stalo?“ zopakovala svoju otázku.

„To sa práve pokúšam zistiť. Zrejme sa tu niekto potuloval a môj dom mu stál v ceste,“ navrhol jedno z možných riešení, keďže s pravdou bolo zbytočné ju zaťažovať.

„Vo vašom vlastnom záujme dúfam, že máte pravdu a nie je v tom niečo osobné. Aj keď s vašou minulosťou tomu určite sám neveríte, pán profesor,“ odvetila a zámerne použila jeho titul. V ten moment ju Severus Snape prepaľoval svojim prenikavým pohľadom a premýšľal, s kým naozaj má tú česť. Ako tá žena vedela o jeho pravej identite? Prútik už neskrýval a bez mihnutia oka ho zamieril priamo na jej hruď.

„Nože ten prútik schovajte. Predsa by ste neublížili bezbrannej starej žene?“ rozhorčila sa a neochvejne znášala jeho pohľad.

„Kto ste?“ precedil skrz zaťaté zuby.

„Nik, koho by ste sa mali báť, pán Snape. Áno, poznám vaše skutočné meno. Viete, nie ste jediný čudák v okolí,“ usmiala sa tajomne.

„Ste nejako spriaznená s rodinou Siriusa Blacka?“ spýtal sa pohotovo. To bolo jediné možné spojenie, ktoré by danú situáciu vysvetľovalo.

„Chudák chlapec. Nechcela som veriť, že by bol schopný takého hrozného činu, za ktorý ho odsúdili do Azkabanu. A keď potom ten mládenec očistil jeho meno, odľahlo mi. Nie všetci Blackovci sú temní, profesor. Áno, pochádzam z toho rodu, ale ako ste už iste pochopili, nie som čarodejnica,“ odpovedala po pravde na jeho otázku. Prikývol na znak porozumenia, a prútik mierne sklonil. Stále sa však mal na pozore.

„Ako dlho to viete?“ zaujímalo ho.

„To, že ste kúzelník, som tušila od začiatku. Verte mi, mladý muž, neraz som na to chcela zaviesť reč a zistiť viac, ale nedovolili ste mi to. A tak som vás nechala žiť váš osamelý život. A keď ste potom záhadne zmizli aj s tou mladou dámou a v kúzelníckom svete sa objavili informácie o vašom zmŕtvychvstaní, dala som si dve a dve dohromady,“ uzavrela a Severus sa nestačil čudovať. „No čo na mňa pozeráte akoby som spadla z jahody? Možno som stará, ale senilná a hlúpa určite nie.“

„To by som si nikdy nedovolil tvrdiť, pani Blacková. Aj keď nepopieram, že ma neustále prekvapujete a rád by som sa o vašom pôvode dozvedel viac. Obávam sa však, že na to nie je vhodný čas ani miestom,“ zhodnotil Severus a ona na znak pochopenia prikývla.

„Boli ste tu v okolí v nedávnej dobe?“ spýtal sa zamyslene dúfajúc, že mu pomôže určiť aspoň približný čas udalosti, ktorej pozostatkami boli obhorené steny a trámy.

„Bola som tu minulý týždeň skontrolovať, či ste sa nevrátili domov na prázdniny. Všetko sa zdalo byť v najlepšom poriadku.“ Znovu súhlasne pokýval hlavou a nemusel sa ani veľmi namáhať, aby mu bolo jasné, prečo k incidentu došlo práve v poslednom týždni. Rovnako ako pani Blacková, i útočník zrejme očakával jeho návrat na sviatky. Prečo si však jeho prítomnosť v dome neoveril, zostávalo však záhadou. Či nie? Možno je to len odkaz...

„Prepáčte, pani Blacková. Budem už musieť ísť. Prosím, sľúbte mi, že sem nebudete chodiť. Ako vidíte, dom je v tomto stave nepoužiteľný a ja i Daniela máme kde bývať. Nepredpokladám, že by sme sa pred prázdninami vrátili a len veľmi nerád by som sa dopočul, že sa vám čokoľvek stalo,“ požiadal ju potichu a dúfal, že starú ženu nebude musieť dlho presviedčať. Mlčky si ho prezerala, akoby zvažovala hrozbu, pred ktorou ju varoval, následne však súhlasne prikývla.

„Je dobre, že ste sa vrátili, profesor. Verím, že vo vašom svete vás čaká viac šťastia, než tu. Síce mi budete chýbať, ale... Buďte na seba opatrný,“ s tými slovami sa rozlúčila a zamierila späť do dediny. Severus za ňou ešte hodnú chvíľu hľadel a vstrebával šok, ktorý mu pripravila. Nemal však čas sa tým dlho zaoberať. Najrýchlejšie ako mohol dokončil obhliadku domu a hneď potom viedli jeho kroky do riaditeľne v Bradaviciach.
15.09.2014 20:43:14
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one