Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Mastičkár: Kapitola č.42

Kapitola č.42: Vina

V ten večer Severus netrpezlivo očakával Danielin návrat. Nepočítal s tým, že sa zdrží tak dlho a začínal byť trochu nervózny, či je všetko v poriadku. Než však stihol zalarmovať Lupina a prekliať ho až do tretieho kolena, zjavila sa vo dverách a pohľadom ho hľadala.

„Ahoj,“ pozdravila zvesela a prisadla si k nemu na gauč.

„Bavila si sa?“ spýtal sa a hoc sa veľmi snažil, nedokázal úplne potlačiť rozladený tón. Hneď vedela, že sa niečo stalo a spozornela.

„Bolo to fajn,“ odvetila stručne. „Stalo sa niečo?“ spýtala sa opatrne.

„Tak trochu,“ pripustil. „Myslím, že by sme mali prebrať pár vecí, ak dovolíš. Ak si hladná, môžeme sa porozprávať pri večeri,“ navrhol a ona mlčky súhlasila. Hodnú chvíľu jedli mlčky. Napokon sa ujal slova Severus.

„V zajtrajšom vydaní Denného veštca vyjde moje a riaditeľove prehlásenie o incidente v Troch metlách. Ako sme sa dohodli, bola si pod vplyvom Imperia a následne si bola otrávená. V prípade otázok bude najlepšie, ak budeš tvrdiť, že si na nič nespomínaš,“ zhrnul stručne to, čo jej s Potterom opakovali už pred pár dňami. Nezdala sa síce nadšená z upravenej verzie, no sama uznala, že je lepšia, než pravda. Tak veľmi sa hanbila, keď si na to spomenula. Ako len mohla byť taká hlúpa?

Na malý okamih sa stratila vo svojich myšlienkach a tak jej chvíľu trvalo, kým si uvedomila, že ju pozoruje.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ustarane.

„Hej,“ vyhŕkla náhle. „Len som sa trochu zamyslela. Vravel si niečo?“
Váhal, či z nej ťahať, akým smerom sa jej myšlienky uberali, keď ho nevnímala, napokon však usúdil, že ak by šlo o niečo vážne, určite by sa zverila. Ak nie jemu, tak snáď Potterovi či Lupinovi. Hoc tým nebol dvakrát nadšený, čokoľvek, čo jej prospeje, je pripravený akceptovať.

„Dnes som sa zastavil doma,“ oznámil potichu a čakal, ako zareaguje. Síce si obaja veľmi rýchlo zvykli nazývať svojím domovom Bradavice, vedel, že pochopí, že myslel svoj starý dom na kraji lesa. Mlčky naňho pozrela a čakala, čo jej o svojej návšteve chcel povedať.

„Obávam sa, že aj cez letné prázdniny budeme musieť zostať v škole alebo si prinajmenšom budeme musieť nájsť nové miesto k pobytu.“

„Čo sa stalo, Severus?“ spýtala sa s obavami a premkol ju zvláštny pocit, ktorý nedokázala popísať.

„Niekto ho zapálil. Prípadné opravy by trvali niekoľko mesiacov. Nie som si však istý, či je dobrý nápad vracať sa tam,“ odpovedal popravde.

„To ma mrzí,“ odvetila s úprimnou ľútosťou. „Mal si to tam veľmi rád, však?“

„Nepopieram, že ten dom mal svoje kúzlo a posledných 5 rokov to bol môj jediný domov, ale zažil som toho dosť na to, aby som sa tým nenechal vyviesť z rovnováhy,“ uistil ju potichu. Prikývla na znak pochopenia.

„Nemám nič proti tomu, aby sme cez prázdniny zostali tu, ak s tým riaditeľ bude súhlasiť,“ pokrčila ramenami. Aj tak nemala na výber, kam inam by mohla ísť. Hoci ju skutočne mrzelo, že Severus prišiel o svoj dom, bála sa návratu doň. Všetko by jej tam pripomínalo udalosti, ktoré ju priviedli až sem. Bola by blízko k miestu, kde zabila svojich rodičov a napadla aj Severusa. A udalosti, ktoré nasledovali, nevynímajúc. Pri spomienke na rodičov bola jej dobrá nálada razom fuč. Bez slova vstala od stola a usadila sa na zemi pred krbom, v ktorom lačné ohnivé jazyky olizovali drevené polená a pálili ich na uhoľ. Rukami objala svoje kolená a zadívala sa do ohňa.

Severus sa nemusel veľmi namáhať, aby postrehol zmenu jej nálady a poľahky si domyslel príčinu. Nenaliehal však na ňu. Ak bude chcieť, snáď sama začne hovoriť o tom, čo ju sužuje.

„Keď si ma zachránil...“ ozval sa jej tichý hlas ako výstrel do tmy. „Vravel si, že vieš, aké to je, mať na rukách niečiu krv,“ pripomenula mu slová, ktorými ju utešoval pred pár mesiacmi. Severus ustrnul v pohybe a čakal, čo príde ďalej. Keď však nepokračovala, odhodlal sa jej vyjsť aspoň trochu v ústrety a posadil sa do kresla pre krbe, aby tento rozhovor mohli viesť z očí do očí.

„Remus sa ma snažil presvedčiť, že za to nemôžem, že som nemala šancu to ovládať, ale... to nič nemení na tom, že som ich zabila, Severus,“ šepkala takmer nečujne. „On nikoho nezabil napriek tomu, že s tým prekliatím žije už celé roky. Nemôže pochopiť, aký to je pocit,“ zdalo sa, že hovorí skôr sama pre seba a Severus ju neprerušoval. Vnútorne sa obrnil pred tým, čo muselo prísť a čakal.

„Ale ty...“ tentoraz ho s nemou prosbou v očiach vyzývala, aby ju uistil, že on ju chápe a dal jej za pravdu, že tú vinu z nej už nikdy nikto nesníme.

„Súhlasím s Lupinom v tom, že si nemala šancu tomu zabrániť. Napriek tomu chápem, ako sa cítiš. A buď si istá, že ja na rozdiel od teba nemám možnosť vyhovoriť sa na svoje prekliatie. Veci, ktorých som sa dopustil, som robil vedome. Nie z vlastnej vôle, ale preto, že som musel. Ani to však neospravedlňuje to, čo som urobil a áno, túto vinu si so sebou odnesiem do hrobu,“ bolo len málo ľudí, ktorým by to priznal a ona si to uvedomovala a o to viac si to cenila.

„Ako sa s tým dá žiť?“

„Ťažko,“ pripustil a ich pohľady sa stretli. „Človek sa časom naučí potlačiť svoje pocity, ale s o to väčšou silou ti vrátia spätný úder, keď znovu vyplávajú na povrch. A ty môžeš len čakať, kedy ťa vina prevalcuje nadobro a dúfať, že niekto, ktokoľvek, sa chopí svojho poslania byť sudcom i katom v jednom. Niekedy sa skoro modlím, aby ten deň prišiel čo najskôr, no potom...“ odmlčal sa a pozrel jej smerom.

„Potom?“

„Potom si uvedomíš, že je tu stále niečo, čo môžeš urobiť, aby si aspoň čiastočne odčinil, čo si spôsobil,“ dokončil a tak ako ona pred chvíľou, zadíval sa do plameňov. Zamyslel sa nad tým, koľkokrát už sa ocitol na pokraji svojich síl. Keď zomrela Lilly, dúfal, že ho Voldemort zabije hneď po nej. Miesto toho ho však Brumbál presvedčil o tom, že musí ochrániť jej syna a on mu dal zapravdu. V priebehu vojny vždy konal v záujme vyššieho dobra a keď potom musel zabiť Brumbála, opäť musel vytrvať a dokončiť svoje poslanie. Áno, vždy bolo niečo, čo musel dokončiť, čo si žiadalo jeho pozornosť a kvôli čomu nesmel vzdať svoj život, akokoľvek bezútešný bol.

„A teraz? Je niečo, kvôli čomu pre teba má zmysel vytrvať a znášať tú vinu ďalej?“ odvážila sa potichu. Prikývol a uprene ju sledoval, kým jej došlo, že tým súčasným dôvodom je ona. Zapýrila sa a prerušila ich očný kontakt.

„Neviem, či ten dôvod dokážem nájsť,“ priznala zasmušilo.

„Isteže dokážeš,“ uistil ju. „A než sa tak stane, vedz, že bez teba by som zrejme stále ešte miešal mastičky tým otravným mudlom z dediny a potuloval sa za svitu mesiaca po lese. Vďaka tebe sa jednoducho nenudím,“ snažil sa ju povzbudiť a zároveň odľahčiť atmosféru, ktorá bola viac než napätá.

Zdalo sa, že zmenu ocenila a s miernym úsmevom na perách sa natiahla pre rozčítanú knihu na stole. Po zvyšok večera svorne mlčali, pohľady upreté každý do vlastnej knihy, no ani jeden z nich obsah nevnímal. Z úvah ich vytrhol až strieborný jeleň, ktorý sa odrazu zjavil v ich obývačke a Potterovým hlasom sa prihovoril Severusovi.

„Profesor, súrne vás potrebujem na ošetrovni!“ a s tým zmizol, nechávajúc za sebou vyjavenú dvojicu. Severus bol v mihu na nohách a mieril do svojho laboratória. Potter by ho nevolal na ošetrovňu, ak by to nebolo niečo skutočne vážne, preto sa rozhodol vziať zo sebou niekoľko svojich špeciálnych lektvarov pre prípad núdze. Netrvalo to snáď ani päť minút a ocitol sa na ošetrovni.
12.10.2014 17:32:48
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one