Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Mastičkár: kapitola č.43

Kapitola č.43: Pomsta

Potter sa skláňal nad jednou z mnohých postelí v miestnosti a vyzeral bezradne. Keď začul zvuk letaxu, otočil sa a v očiach sa mu zračila mierna úľava, keď ho videl.

„Čo sa stalo?“ dožadoval sa starší muž vysvetlenia a prikročil k posteli, na ktorej bolo uložené čiesi bezvládne telo. Keď rozpoznal osobu ležiacu pre ním, z tváre sa mu vytratili zvyšky farby. „Ako dlho je v tomto stave?“ spýtal sa a bez meškania začal so sériou diagnostických kúzel.

„Netuším,“ hlesol Potter a jeho obavy boli, ako Severusovi vzápätí došlo, oprávnené. „Našiel som ju asi pred pol hodinou, ale neviem, ako dlho bola v bezvedomí, než som prišiel,“ vysvetľoval mladší muž ďalej.

„Bezoár?“ spýtal sa Severus, aby si overil informácie, ktoré zistil. Harry prikývol.

„Už pár rokov ho vždy nosím pri sebe, nemal som po ruke nič lepšie. Neuškodilo jej to, však nie?“ overoval si, dúfajúc v nejakú pozitívnu správu.

„Obávam sa, že ani nepomohol,“ zamumlal Severus zamračene. Jeden po druhom jej podával vybrané lektvary, ktoré so sebou priniesli. Nezdalo sa však, že by ktorýkoľvek z nich účinkoval.

„Do kotla!“ zahromžil, keď jej životné funkcie začali slabnúť. „Kde je Poppy?“ oboril sa na Pottera, ktorý len bezradne sledoval jeho počínanie.
„Nemôžem ju zohnať. Poslal som urgentnú správu k sv. Mungovi, ale zatiaľ sa nik neohlásil.“

„Tak to skúšajte znova a nestojte tu ako idiot!“ okríkol ho Severus a všemožne sa snažil stabilizovať pacientku. Harry sa s ním nehádal, miesto toho počúvol a zmizol v krbe, aby priviedol pomoc.

„No tak, Minerva! Teraz to nevzdávaj!“ oslovil ženu, ktorej život visel na vlásku a v duchu sa modlil, aby už konečne niekto prišiel a pomohol jej. Jeho lektvary na to nestačili a on nemal čas na výrobu potrebného protijedu, aby... V tej chvíli sa jej srdce zastavilo. Mŕtvolne bledá pokožka bola takmer priesvitná, ako z nej vyprchávali i posledné zvyšky života. Severus sa však odmietal vzdať a inštinktívne použil kúzlo na masáž srdca a keď ani to nezabralo, začal s masážou pekne po mudlovsku.

„Nesmieš to vzdať, Minerva, rozumieš?“ neustále jej dohováral, akoby ho mohla počuť. Miesto odpovede sa však rozhučali plamene v krbe a dnu vpadol neznámy muž v zelenom liečiteľskom habite.

„Ustúpte, prosím!“ prikázal Severusovi a sám pritom ihneď zahájil masáž srdca kúzlom. Severus, hoc nerád, ustúpil, ako mu bolo povedané. Prázdnym pohľadom vyhľadal Pottera, ktorý sa neodvážil prísť bližšie a tak zachmúrene postával pri krbe a čakal. Obaja v tej chvíli boli rovnako bezradní a mohli len mlčky sledovať snahu liečiteľa o záchranu života Minervy McGonagallovej.

„Je mi ľúto,“ ozval sa o liečiteľ o pár minút, hoc im sa to zdalo ako celá večnosť, kým konečne prehovoril.

„To nejde! Musíte ju zachrániť!“ oboril sa naňho Harry a odmietal si pripustiť, že... „Ona nemôže zomrieť!“ z jeho hlasu doslova prýštila bolesť, ktorú táto udalosť vyvolala. Bolo to azda horšie, než keď zomrel Brumbál. „Pokračujte!“ prikázal liečiteľovi postávajúcemu rezignovane pri jej lôžku.

„Je mi ľúto, pán Potter, ale zázraky nedokážem. Je koniec,“ zamumlal potichu, no rozhodne. Harry s pohľadom ranenej lane prebiehal pohľadom z liečiteľa na Severusa, akoby dúfal, že je to všetko len zlý sen. Nebol. Všetko to začalo odznova. Zase umierali nevinní a prečo? V tej chvíli nedokázal jasne myslieť a už vôbec nie zostať s nimi v jednej miestnosti. Bez vysvetlenia zamieril k dverám ošetrovne a zmizol za najbližším rohom.

„Je mi to naozaj ľúto,“ liečiteľ ešte naposledy vyjadril svoju ľútosť, tentoraz smerom k Snapeovi. Ten prikývol a mlčky podišiel k nemocničnej posteli. Keď osamel, vzal jej dľaň do vlastných rúk tak jemne, akoby bola z najkrehčieho porcelánu.

„Odpusť mi to,“ hlesol a prvýkrát po rokoch svoju bolesť neskrýval za svojou kamennou maskou. Neplakal, avšak bolesť, ktorú cítil ho doslova trhala zvnútra. Koľko ľudí ešte bude musieť kvôli nemu zomrieť? Myslel si, že jediný, kto je v ohrození, je Daniela. Mýlil sa. Tak ako už mnohokrát, a jeho chyba opäť stála život človeka, ktorý si to vonkoncom nezaslúžil. Jeho vina bola o to väčšia, že jed, ktorým ju otrávili, bol jedným z jeho vlastných receptov, ktoré vymyslel pre Temného pána. Nik okrem neho, Voldemorta a smrtijedov o ňom nevedel. Bežné protijedy, ktoré mal vo svojich zásobách, naň nestačili. Mohol sa utešovať jedine tým, že netrpela a odišla v tichosti. To však nič nemenilo na fakte, že bol za jej smrť zodpovedný a tak ako v prípade ďalších si to nikdy neodpustí. Vedel, že po tom všetkom, čo spôsobil, si nezaslúžil ďalej žiť. No ako pred pár hodinami povedal Daniele, vždy sa nájde niečo, kvôli čomu musí vytrvať. Tentoraz musí dokončiť svoj výskum, aby zachránil Danielu a pokiaľ možno o pár rokov predĺžil život Lupina. Zároveň musel nájsť toho bastarda, ktorý sa ho i po toľkých rokoch pokúša zničiť. Keby len vedel, kde ho hľadať... Mohol len dúfať, že sa mu dostane do rúk skôr, ako bystrozorom. Aby sa sám mohol postarať o to, že sa tomu ničomníkovi dostane skutočne to, čo si zaslúžil.

Pohľadom spočinul na jej tvári pokrytek početnými hlbokými vráskami. Minerva prežila naozaj dlhý a podľa Severusovho názoru bohatý život. Áno, i jej
duša bola poznačená vojnami, ktoré prežili, ale vždy bola silná a vytrvalá. Presne taká, akú ju Brumbál potreboval, keď stála po jeho boku v čele tejto školy.

Stále mal v živej pamäti, keď prvý krát prekročil prah Bradavíc v zástupe ďalších zvedavých prvákov. Bol fascinovaný všetkým, čo videl a prvou profesorkou, ktorú stretol, pochopiteľne okrem Hagrida, bola práve Minerva. Prísnym pohľadom si ich všetkých premerala a viedla ich do vstupnej haly, kde čakali na triedenie.

„Vitajte v Bradaviciach,“ prihovorila sa im, zatiaľ čo čakali. „Táto škola vám ponúka nové možnosti, a to nielen v oblasti vzdelávania. Pamätajte na to, že sme jedna veľká rodina a ako taká sa k sebe aj správame. Napriek tomu, že za malý okamih budete rozdelení do jednotlivých fakúlt, každá si je rovna. Každý z vás vyniká v niečom inom a jeden druhého doĺňate bez ohľadu na vek, pôvod či príslušnosť k fakulte. Snažte sa vzájomne si pomáhať a keď to bude potrebné, neváhajte naopak kohokoľvek o pomoc požiadať. Ale teraz už...“ uzavrela s miernym úsmevom na perách a keď dvere do Veľkej siene otvorili, hrdo viedla zástup nových študentov k voľnému priestoru pred učiteľským stolom.

Ich vzájomný vzťah sa následne vyvíjal od toho medzi študentom a jeho profesorkou, cez kolegiálny až po priateľský. Pred piatimi rokmi mali k priateľstvu síce ďaleko, no od jeho návratu sa mnohé zmenilo. Ich posledné stretnutie, tesne po jeho návrate do školy, bolo viac než búrlivé.
Pripravoval si pomôcky vo svojom laboratóriu, keď sa ozvalo klopanie. Keďže školský rok ešte nezačal, očakával, že to bude Daniela, Lupin či nedaj Merlin ten otravný Potter. Mávol preto prútikom smerom k dverám bez toho, aby sa obzrel a pokračoval vo svojej činnosti.

„Takže je to pravda,“ ozvalo sa od dverí a pri zvuku jej hlasu sa prudko otočil. Vedel, že tomuto stretnutiu sa nevyhne. Nevedel však, ako jeho návrat prijme. Keď sa videli naposledy, tasili jeden proti druhému svoj prútik a bojovali spolu.

„Rád ťa zase vidím, Minerva,“ privítal ju potichu a čakal na jej odpoveď ako na verdikt smrti. Jej pohľad a blesky, ktoré z nich sršali, boli neklamným dôkazom jej hnevu. Rýchlosťou, ktorú by od ženy jej veku nečakal, prešla tú krátku vzdialenosť, ktorá medzi nimi bola a odrazu pocítil pevnú dlaň dopadnúť na svoju tvár. Nehnul však ani brvou a očakával, že po prvej rane príde ďalšia. Aj keď, v tomto prípade očakával skôr nejakú dobre mierenú kliatbu. Opak však bol pravdou. Hnev v jej očiach sa zmiernil, až postupne zmizol a jej črty zjemneli.

„Merlin! Myslela som, že už ťa nikdy neuvidím, Severus,“ povzdychla si a ani sa nenazdal, zvierala ho v pevnom, temer materskom objatí. Poddal sa tomu a z jeho srdca spadol obrovský balvan, o ktorom ani netušil, že tam je.

„Nemal som v pláne sa vrátiť,“ priznal, keď ho pustila a znovu pozrela do jeho očí.

„To ma neprekvapuje,“ odvetila už svojim typickým tónom, no jej úsmev svedčil o tom, že je skutočne rada, že ho znovu vidí.

„Keď už si vážila tú cestu až sem, smiem ťa pozvať na šálku čaju?“ navrhol bez zaváhania a ukázal smerom k svojmu kabinetu. Minerva naňho neveriacky pozrela. Odkedy je Severus Snape taký pohostinný? Čaj však neodmietla a bola rada, že ho k rozhovoru nemusela nútiť sama.
Ticho, ktoré ich obostrelo, prerušil on.

„Nehovorím to často,“ začal, „ale mrzí ma, čo sa medzi nami odohralo pri poslednom stretnutí.“

„Aj mňa, Severus, aj mňa. Ale je to tak dávno, že už som na to zabudla, chlapče,“ uistila ho a netušila, ako veľmi ho tým oslovením zasiahla. Brumbál ho tak s obľubou oslovoval, kým ešte žil, bez ohľadu na to, ako veľmi proti tomu on sám protestoval.

„Harry mi všetko vysvetlil a musím povedať, že mi veľmi odľahlo. Vždy som verila tomu, že Brumbál vie, čo robí a prečo ti dôveruje. Keď potom... Bolo strašné už len pomyslieť na to, že by si nás zradil. Bolo toho predsa toľko, čo sme spoločne na tejto škole zažili a hoci tomu možno nebudeš veriť, vždy som si vážila to, čo si pre nás všetkých robil, Severus. Keď si potom zmizol a Harry mi povedal, čo sa stalo... Vždy som dúfala, že keď raz bude po všetkom, dovolíš sám sebe žiť vlastný život a byť šťastný. Len mi pritom nenapadlo, že nás necháš veriť, že si mŕtvy,“ neodpustila si drobnú výčitku.

„Prepáč, ale bolo to tak pre všetkých lepšie.“

„To, čo ty považuješ za najlepšie pre všetkých, Severus, nemusí tým najlepším vždy byť,“ nesúhlasila s ním. „Viem, že ti nik z nás nedal dostatočný dôvod na to, aby si sa vrátil a mal záujem zostať tu s nami, ale viem minimálne o troch ľuďoch, ktorým si naozaj chýbal.“

„To je už teraz jedno,“ mávol rukou nad jej tvrdením, ale jedno mu to skutočne nebolo. Minerva mu vlastne povedala to isté, čo Lupin a Potter. Mohla to snáď byť pravda? Mohol byť na svete niekto iný okrem Lilly a Brumbála, komu by na ňom akýmsi spôsobom záležalo? Niekto, komu by jeho osud nebol ukradnutý?“

„Sľubujem, že nájdem toho, kto jej to urobil a postarám sa o to, aby dostal, čo si zaslúži,“ ozval sa po jeho boku zlomený hlas riaditeľa. Severus úkosom pozrel jeho smerom a odhodlanie, ktoré videl v Potterovej tvári svedčilo o tom, že svoje slová myslí smrteľne vážne. Rovnaké odhodlanie na ňom videl naposledy pred niekoľkými rokmi. Vtedy mu Voldemort bral jeho milovaných jedného po druhom a on sa tomu mohol len bezradne prizerať, kým nenastal ten správny čas. Severus veľmi dobre chápal jeho súčasné pocity a rovnako dobre vedel, že v tomto boji bude stáť po boku mladého muža, nech už stoja proti čomukoľvek. S tou myšlienkou naposledy stisol v dlani jej ruku a nechal Pottera osamote, aby sa, tak ako on, rozlúčil.
18.09.2014 18:00:28
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one