Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Tess - 21. kapitola DDS

Ospravedlňujem sa všetkým, dlho som sa tu neukázala :( Sypem si vedrá popolu na hlavu a sľubujem, že budem pravidelne prispievať... Tess.

21. kapitola

Spásonosný nápad

 

„Harry!“ vydýchla vystrašene Hermiona, keď jej najlepší priateľ vošiel do jedného zo salónov, kde odpočívala opretá o svojho manžela, ktorý jej čítal z knihy. Hermiona zaklipkala očami a jej škoricové očká sa upreli na mladého muža. „Vyzeráš... hrozne,“ dodala po chvíli, keď zvesila nohy z pohovky na zem a vstávala.

„Ostaň sedieť,“ prikázal jej jemným hlasom manžel, starajúc sa predovšetkým o jej blaho. Pozrela naňho s miernou výčitkou, no to už stál Severus pri jej priateľovi a podoprel tackajúceho sa muža.

Ten sa mu vzpriečil a akosi sa prebral. „Som v poriadku, naozaj, iba... som unavý. To je všetko,“ mrmlal a zviezol sa do najbližšieho kresla. Strapatá hlava mu klesla do dlaní a roztiahnuté prsty vošli do vlasov.

Keď Severus zazvonil na zvonček, Hermiona započula, že prikazuje nachystať jednu z hosťovských izieb a malé občerstvenie. „Mám prikázať, aby v kuchyni prichystali čaj alebo niečo iné?“ opýtal sa komorník a o chvíľu ho už nebolo.

Hermiona zatiaľ prešla ku kreslu, kde sedel jej priateľ a bez slov ho objala. Jej priateľ ju zovrel v náručí akoby bola tým pomyselným steblom a on topiacim sa človekom.

„Je mi to nesmierne ľúto Harry,“ šepla a vtisla mu bozk na vrch hlavy. Keď sa od neho odtiahla, jej nežná ruka pohladila jeho bledé líce. „Môžeš nám vysvetliť, čo sa vlastne stalo?“

Prikývol. Kde mal inde hľadať oporu, ak nie u nich dvoch? Severus, markíz z Cudworthu bol predsa Dracov krstný otec. Bol mu po toľké roky oporou...

Hermiona si opäť sadla k manželovi a on ju objal okolo pliec, upokojujúco ju pohládzal po chrbte a pritom nespúšťal oči z mladého grófa.

A tak im Harry porozprával všetko, čo vedel o Dracovom zmiznutí a Siriusovom prekvapivom objavení. Povedal im i o návšteve oddelenia aurorov, ale od únavy hovoril nesúvislo a jazyk sa mu plietol ako opilcovi.

Občerstvenie, ktoré mu doniesli odmietol, ale napil sa aspoň čaju. Naveľa ho Severus uhovoril, aby si oddýchol u nich a on sa mal zatiaľ spojiť so Siriusom Blackom. Kým nepovedal, že spolu niečo určite vymyslia, kým si trochu pospí, nebol ochotný o odpočinku ani len počuť.

Teraz ležal v zatemnenej izbe. Ťažké brokátové závesy spoľahlivo tienili dvojkrídlové okná a neprepustili dnu denné svetlo. Hermiona sedela na jeho posteli a bdela nad ním držiac ho za ruku.

„Neprežijem, ak sa mu niečo stane, Hermiona,“ zdôveril sa jej odrazu. „Na ministerstve trvali na tom, že človek musí byť nezvestný aspoň dvadsaťštyri hodín, aby ho vôbec začali hľadať. A ja si tu ležím v posteli a...“

„Už ani slovo!“ riekla autoritatívne, no hlas sa jej zachvel. „Draco by iste nebol rád, keby si pri jeho hľadaní niekde skolaboval. Sám musíš uznať, že si príliš unavený, aby si čo i len prstom pohol. Si hore viac ako dvadsaťštyri hodín, Harry. Mysli trochu aj na seba. Len ak budeš v poriadku, len tak sa budeš môcť plne sústrediť na Dracovo hľadanie.“ Dohovárala mu ako malému dieťaťu. Videla ako sa mu oči lesknú únavou. Hoci tvrdil opak, na viečka mu sadal spánok. „Všetko bude v poriadku Harry. Nájdeme ho živého a zdravého. Som si istá.“

Harry sa chabo pousmial. Nebol to dôverčivý úsmev a on rozhodne tým dvom posledným vetám ani len nezamýšľal veriť. Ale bolo to od nej pekné gesto. Chcela ho upokojiť. Mala oňho ako priateľka starosť. Ako dobre, že ju mal...

„Na a teraz to vypi,“ odzátkovala malú hnedú fľaštičku s tekutým obsahom. „Elixír bezsenného spánku,“ povedala, keď mu ju prikladala k ústam. „Potrebuješ sa vyspať. A len toto ťa zaručene zbaví všetkých myšlienok i nechcených snov.“

A Harry to vypil do dna. Len čo jeho hlava opäť spočinula na vankúši, viečka sa mu spoľahlivo zachveli a zadriemal.

Hermiona ho pohladkala po tvári a prstami mu odhrnula z čela prameň ebenových vlasov. V duchu sa modlila, aby naozaj všetko dobre dopadlo a spomenula si na chvíľu, kedy si ona sama myslela, že nastane jej koniec...

¤¤¤

Kým Hermiona bdela nad svojím priateľom, Severus s Regulusom očakávali príchod lorda Blacka. Obaja sedeli v pracovni mlčky, až kým im majordóm neoznámil, že návšteva dorazila.

Severus vstal zo svojho miesta a keď prechádzal okolo Regulusa, povzbudivo mu stisol plece a pošepol, aby nezabudol, prečo jeho brata vlastne pozvali.

Vo dverách si zastal vysoký, štíhly muž. Dlhé vlasy svedčili o tom, že jeho strih vôbec nepodlieha súčasnej móde. Rovnako ako strih drahého kabáta. Lord Black vyzeral ako muž, ktorému je celý svet ukradnutý. Bolo očividné, že sa rád riadi výlučne sám sebou.

„Markíz,“ pozdravil a uprel pohľad na muža sediaceho v kresle opodiaľ. Zdalo sa mu, že pri zvuku jeho hlasu sa mierne mykol. „Lord... Black,“ predniesol priam obradne, nevediac ako titulovať vlastného brata. Na ospravedlňujúci list, ktorý mu poslal Regulus totiž nereagoval. Ich vzťahy teda ostávali v rovine tolerantnosti. Nič viac vrúcnejšieho tam nebolo.

Markíz z Cudworthu bol ten, kto vystrel svoju pravicu a podal ju mužovi stojacemu oproti. Ten ju stisol a v tvári sa mu objavili známky úľavy. No nad čím? hĺbal Severus. Možno nad takýmto prijatím, odpovedal si sám v duchu na položenú otázku. Stočil sa a rukou ukázal na voľné kreslo. Sotva dva metre od jeho vlastného brata. Sirius naňho pozrel, ale napokon uhol pohľadom.

„Dáte si niečo?“ opýtal sa zdvorilo Severus.

„Brandy,“ ozval sa ako prvý Regulus, ktorého prsty rúk neposedne poskakovali a bubnovali po opierkach kresla. Severus ani brvou nemihol a obrátil tvár k hosťovi.

„Rovnako,“ odvetil a kým Severus podišiel k barovej skrinke, aby z nej vybral fľašu a poháre, obaja bratia mlčky čakali.

Keď si napokon Severus zasadol za stôl so šálkou kávy, ktorú mu doniesla slúžka, uprel spýtavý pohľad na Siriusa.

„Prejdeme k veci,“ začal, kým si miešal kávu. „Už vieme, čo sa stalo. Nedá sa však povedať, že v tom mám celkom jasno. Grófovo rozprávanie bolo zastreté únavou a tak jeho vysvetlenie bolo... povedzme, nesúvislé. Čo je nám však známe, sú fakty. Môj krstný syn zmizol. Vás objavil v tú noc Harry v záhrade. A vieme i to, že bol na ministerstve, ale nedopadlo to podľa jeho predstáv.“

Sirius prikývol. „Na ministerstve som bol i ja. Zrejme sme sa minuli,“ dodal zamyslene, keď si odpil z pohára. „Vedúci aurorov mi povedal, že musia počkať. Tváril sa však veľmi vážne a zdá sa, že mu to nebolo jedno. Zopakoval mi vlastne to, čo povedal i Harrymu. Poverí vyšetrovaním svojho zástupcu, pána Thomasa. Predá mu informácie, ktoré má odo mňa i od Harryho a začnú vraj hneď. Kým zvolá pracovnú poradu a oboznámi kolegov s novými faktami, chvíľu to potrvá. Okrem toho, niektorí aurori sú po nočnej, musí im dať aspoň chvíľu na oddych.“

Severus prikývol. „Takže je to napokon lepšie, ako si Harry myslel. Zrejme by sme vám mali byť vďační.“

Sirius pokrútil hlavou. „Nie je za čo. Už keď som tam prišiel, Mallown vydával príkazy na začatie pátrania. Pokiaľ som rozumel, Thomas mal začať preverovať Malfoyovské nehnuteľnosti. Prípadne miesta, ktoré mal vo svojej držbe. Mal hľadať a prehľadať čokoľvek, kde by sa podozrivý skrýval.“

„Aj tak si myslím, že hoci je Lucius šialený, nie je hlúpy a bude ho ťažké nájsť,“ prehovoril konečne Regulus, zvierajúc prázdny pohár. „Ak svojho syna niekde drží, zrejme si nehodlá, aby bol tak ľahko nájdený, nie?“

Sirius sklonil hlavu a hľadiac do pohára, v ktorom sa hojdal obsah pohára hrdzavej farby s jemnou vôňou čerešní premýšľal, koľko toho vedia a koľko im toho Harry prezradil. Mal znova zaprieť vlastného syna? Draco bol predsa z jeho krvi. Vedel to a túžil ho nájsť. Musel mu pomôcť. Ak naňho kašľal celý život, lebo bol nezodpovedným chrapúňom, ktorý nevedel nič iné, len robiť bratovi zo života peklo, teraz bol vhodný čas zmeniť to.

„Nie je jeho,“ prerušil ich tichým hlasom.

Obaja muži sa k nemu otočili. Severus so spýtavým pohľadom a mierne nadvihnutým obočím, Regulus so zamračenou tvárou, pretože netušil o čom to jeho brat hovorí.

„Kto nie je čí?“ opýtal sa mladší z bratov. Severusov pohľad preskočil z jedného na druhého. Uvedomil si, ako veľmi sa podobajú. Nielen výzorom.

„Draco,“ šepol Sirius. „Je to môj syn. Nie Luciusov.“

Regulus vyzeral, ako omráčený. „Ale... ty... ty si predsa nemohol... Pre Merlina!“ Zjavne si na niečo spomenul. Jeho prsty sa zaťali do operadiel kresla, po ktorých len nedávno nervózne bubnovali. „Ty a Cissy?“

Sirius mu venoval viac ako len zmučený pohľad. No v jeho nevšedných očiach sa zračilo i jasné odhodlanie.

Zdalo sa, že jediný, kto si zachoval chladnú hlavu, a ktorý všetko prijíma so zdanlivým stoickým pokojom bol Severus.

„Lucius o tom vie?“ opýtal sa, v hlave kalkulujúc, aké by to pre jeho krstného syna mohlo mať následky.

Sirius pokrútil hlavou. „Nie, netuší to.“

Severus prikývol. „Dobre. Mali by sme vymyslieť, čo ďalej. Harry sa nebude nečinne prizerať. Bude trvať na tom, že pomôže a ako ho poznám, nijaká sila na svete ho v tomto rozhodnutí nezastaví. Potrebujeme plán. Má niekto nejaký nápad?“

A muži sa ponorili do hlbokého zamyslenia, len aby vyhútali niečo, čím by prispeli svojou troškou k riešeniu tohto zapeklitého problému. Kvôli Dracovi a kvôli Harrymu.

¤¤¤

Koža ho pálila ako čert. Údery biča neustávali. Všade bola krv. Vyvierala mu z rán a tiekla potôčkami po končatinách, ohnutom chrbte...

Prebudil sa z nepokojného spánku a zaúpel. Nie, nič mu nebolo. Bol to iba zlý sen, nič viac. Zlý sen pretavený do čiastočnej skutočnosti. Pod sebou stále cítil chladnú podlahu. Mohol byť rád, že ho otec nenechal sedieť nahého. Inak by už dávno prechladol. I tak sa už triasol od zimy. Bolo tu chladno. Sviečka stojaca v mosadznom držiaku na stole takmer dohorela. Ostal po nej iba roztopený vosk, ktorý po kvapkách stekal na podlahu a tvoril okolo drevenej nohy stola voskové kaskády. Krátky knôtik a slabý plamienok sa s ním pomaly lúčil.

„Harry,“ vzdychol si a zaboril strhanú, unavenú tvár do bieleho rukáva košele. Len silou vôle potlačil povzdych a musel zaklipkať očami, aby premohol slzy. Bol bezmocný ako dieťa. Ako v tú noc, keď ho otec pripútal k stene, o ktorú sa teraz opieral a uväznil jeho ruky v železných okovách. A bil ho ako túlavého psa. V ruke zvieral to prekliate prenášadlo. Prečo sa ho len dotkol? Prečo bol taký idiot? Jeho život sa razom obrátil o tristošesťdesiat stupňov. Z edenu prepadol do toho najhlbšieho a najhoršieho pekla. K samotnému Luciferovi, ktorý mal za lubom boh vie čo...

Ale Dracovi svitla malá nádej. Lucius sa vyjadril, že ho netúži zabiť. Nie, chcel ho zmeniť. Zmeniť na svoj obraz. Draco celú noc uvažoval, čo z toho je horšie. Nad ránom definitívne uznal, že to bola možnosť číslo dva. Nikdy, nikdy v celom svojom živote nechce byť ako Lucius. Netúži po tom a nepodriadi sa. Nech ho otec zmláti, nech ho mučí na smrť, ale nepoddá sa. Zradil by nielen Harryho, ale i seba. Svoju lásku, svoje srdce...

Keď sa dvere do jeho väzenia otvorili, vstúpil dnu samotný diabol. Na tvári mu sedel spokojný úsmev, no v očiach sa diabolsky blýskalo. Jeho milá tvár nebola nič iné, iba klam. Pozrel sa na stôl a zbadal, že fľaštička, ktorú tam nechal zazátkovanú s neznámym obsahom ostala nedotknutá. V tom okamihu sa zamračil. Priskočil k Dracovi a schmatol ho za vlasy. Pri tom pohybe si mladý vojvoda udrel hlavu o chladné kamene steny.

„Vypiješ to! Inak nedostaneš ani jesť, ani piť! A ak sa tak nestane do dnešného večera, vylejem ti to do krku násilím!“

Jeho syn sa mu vytrhol a odsotil ho od seba. Lucius prekvapený jeho správaním sa iba uškrnul, ale už sa nesnažil dostať k nemu. Hľadeli na seba a prepaľovali sa pohľadmi.

„Nikdy!“ zasipel Draco. „Nenechám sa od teba kŕmiť nejakým svinstvom!“

„Nie je to svinstvo,“ povedal pokojne Lucius. „Iba elixír zabudnutia.“

Draco sa zháčil a v duchu zalovil po prísadách i účinkoch. Vôbec sa mu to nepáčilo. Zvraštil obočie a pozrel na otca s určitým podozrením. Vedel to? Napadlo mu.

„Nie je to jed! V tvojom prípade to bude liek, Draco. Musíš uznať, že vzťah, s tým... mužom, ktorý si mal, je pod tvoju úroveň. Okrem toho, ten vzťah ti nedá nič. Nehovoriac o dedičovi.“

Draco múdro mlčal, hoci mal chuť vykričať mu, že mu kašle na dediča a že len s tým mužom, ako nazval jeho priateľa bol dokonale šťastný.

„Ako som vravel, do večera to vypi. Inak to do teba dostanem hoc nasilu. A dobre vieš, že mne sa priečiť nehodno,“ varoval ho a odhalil habit, aby mu ukázal, že sa naňho neštíti použiť žiadne donucovacie prostriedky. Či už to mal byť bič, či prútik a kliatby.

Hneď potom opustil svojho syna.

Draco sa zviezol popri stene. Prstami si vošiel do vlasov, hojdajúc sa na pätách. Musel niečo vymyslieť... niečo... čokoľvek... Zdvihol hlavu a pozrel na malú fľaštičku. Ak ju vypije, zabudne na všetko. Zabudne na Harryho a na to, kým je. Stratí svoju identitu. Keď ho nevypije, otec ho k tomu donúti. O tom nepochyboval. Zovrel fľaštičku v ruke a vykríkol na plné hrdlo zúfalý z tej bezmocnosti. Bolo mu jedno, že mu zachrípol hlas... Díval sa na to prekliatie vo svojej dlani a uvažoval... Plamienok sviečky sa zamihotal. Dotkol sa roztopenej voskovej hladiny a zhasol.

 A vtedy dostal Draco spásonosný nápad.

18.04.2012 00:05:14
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one