Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Tess - 22. kapitola DDS

22. kapitola

Zbohom láska, nechaj ma ísť

 

Regulus kráčal vlastne ani nevedno kam. Iba dúfal, že sa stále drží chodníka, keď pred chvíľou vyšiel von. Bol rozrušený a potreboval sa nadýchať čerstvého vzduchu. Možno preto, lebo z časti dúfal, že mu to pomôže vychladnúť a z časti preto, lebo dúfal, že mu to pomôže racionálnejšie uvažovať. Začul za sebou nenáhlivé kroky, ale nezastavil. Akosi podvedome tušil, kto ho nasleduje.

„Reg?“ ozvalo sa za ním tak pokojne, až mal dojem, že už len preto sa začína hnevať čoraz väčšmi. Už dlho ho tak neoslovil. Tak dlho, že si ani nespomínal, kedy to bolo naposledy.

„Počkaj, prosím,“ prihovoril sa Sirius jeho meravému chrbtu.

Regulus zvesil hlavu a unavene si povzdychol. Kam chcel vlastne utiecť? A pred kým? „Sirius, čo chceš?“

„Pozhovárať sa, nič viac,“ odvetil jeho brat.

Na chvíľu sa medzi nimi rozhostilo ticho. Prelomil ho Sirius. „Dostal si môj list?“

Regulus prikývol, hoci nevydal ani hláska. Čo mu mal na to povedať? Ešte stále v sebe niesol staré krivdy. Ešte stále mu nebol schopný odpustiť. Sirius mu spravil peklo zo života len kvôli vlastnej egoistickej povahe a teraz žiadal odpustenie. Na minulosť sa však nedalo len tak ľahko zabudnúť. Nebola to vec, ktorá by sa len tak zmietla zo stola do zabudnutia.

Tentoraz prikývol Sirius. „Chápem. Ešte stále si mi neodpustil. Rozumiem ti. Uvedomujem si, akým som bol povrchný snob... Keby som bol na tvojom mieste, asi by som sa preklial storakými kliatbami...“

„Sirius...“ začal, ale starší brat ho náhlivo prerušil.

„Nie, počkaj,“ riekol a dotkol sa zľahka jeho pleca. Sirius cítil ako Regulus pod tým dotykom stuhol. „Nechcem a nebudem naliehať. Som tu len preto, lebo...“ Vošiel si dlhými prstami do vlasov. V slnečných lúčoch sa odrážali ebenové odlesky ako čierne zlato. „Prišiel som sem kvôli svojmu synovi. Musím ho nájsť. Musím preňho urobiť konečne aspoň niečo!“ zvolal zúfalo.

Regulus ho ticho počúval. „Takže ti na ňom naozaj záleží?“ opýtal sa so záujmom, hoci mu z hlasu zaznievala nedôvera k slovám, čo vyslovil.

„Isteže...“ vyjachtal jeho brat a keby nebol Regulus slepý, videl by v jeho očiach, výrazu tváre to utrpenie...

„Stále mi to nejde do hlavy. Ty a Cissy...“ zamrmlal a potom o niečo ostrejšie dodal: „Ak ti na ňom tak záleží, kde si bol za posledné roky? Prečo si sa ukázal až teraz?“ Z Regulovho hlasu bolo badať jasnú výčitku.

Sirius zaťal ruky v päsť. Vedel, že jeho brat má pravdu, ale čo mu mal povedať? „Spravil som len to, čo Cissy chcela. Nechal som ich žiť. Dobre vieš, aký by z toho bol škandál, keby Luciusa opustila. A rovnako dobre vieš, že by to nikdy nebola urobila, keď už raz bola jeho. A bolo jedno, aký spolu mali vzťah, či ako sa k nej správal. Tvrdila mi, že Lucius Draca zbožňuje...“

„Tvrdila ti...“ odfrkol si posmešne Regulus. „Luciusovo zbožňovanie je zrejme trochu obmedzené. A stačilo tak málo. Aby Draco skĺzol na iný chodníček... Vieš, že ho takmer umučil na smrť len preto, že ho našiel bozkávať sa s iným mužom, keď mal šestnásť?“

Sirius naprázdno prežrel. Oči sa mu leskli ako ranenému zvieraťu. „Viem,“ odvetil takmer nečujne.

Regulus si založil ruky za chrbtom. Navlas tak, ako to mal vo zvyku robiť ich otec, keď chcel vyniesť nejaké dôležité rozhodnutie alebo keď sa iba zamyslel.

„Nebudem ťa odsudzovať,“ riekol napokon jeho brat. „Každý musí za svoje chyby zaplatiť sám. A ty... zdá sa mi, že si platil celý život. Nemohol si byť s milovanou ženou, nevidel si vyrastať vlastného syna. Možno... možno ti raz budem schopný odpustiť, ale dnes sa tak určite nestane.“

Sirius sklonil hlavu a zahľadel sa do vlhkej trávy pod svojimi nohami. „Ako som už povedal, neprišiel som naliehať. Chcem nájsť svojho syna.“

„Som si istý, že Harry a Severus preto urobia i nemožné. Obaja ho milujú, i keď každý z nich iným spôsobom,“ usmial sa smutne. „Ak ho má niekto nájsť, budú to oni...“

Sirius na to nepovedal nič. Miesto toho sa vytratil. Regulus počúval ozvenu jeho krokov, kým ho znova neobklopovalo iba šumenie vetra v korunách stromov.

 ¤¤¤

Susan Bonesová si naposledy prezrela v zrkadle svoj obraz. Len tak zbežne. Účes sa zdal byť bezchybný. Každý vlások jej tmavej hrivy bol uhladený a držal na mieste, zapletený do hrubého uzla na temene hlavy. I vďaka tomu pôsobila staršie ako v skutočnosti bola. Na svojom vzhľade si ako jedna z mála žien zakladala pramálo. Nie preto, že by jej to bolo jedno, no prosto boli pre ňu dôležitejšie iné veci. Podstatnejšie veci. Veci ako práca a obživa. Včasné platenie nájomného. Nemala veľa priateľov. Ak medzi ne samozrejme nerátala kolegov. Rodičia jej zomreli, keď bola malá a ju vychovala teta Ethel. Nikoho iného nemala. A nakoniec sa pominula i ona. Azda preto sa tak upla na svojho vedúceho. Brala ho skôr ako druhého otca. Bola to práve ona, s ktorou sa radil a rozoberal rôzne možnosti a postupy, nie Dean, ktorý sa mal stať jeho zástupcom. Susan si to však nechávala pre seba.

I teraz sa ponáhľala do práce, pretože ako sa zdalo, vedúci ju súrne potreboval. Mali nový prípad a ešte nebol doriešený ani ten starý. Prípad Kostičkára. Tak si ho s vedúcim nazvali. Dostal pseudonym podľa tej krátkej varovnej veršovanky, ktorú im poslal.

Vyšla z jednoducho, ale vkusne zariadenej kúpeľne a vošla do Ginninej spálne. Červenovláska ešte spala. Ticho oddychovala. Na lícach sa jej leskli slzy. Nahla sa k nej, aby jej opravila prikrývku a potom skontrolovala starý budík. Mala ho nastavený na pol štvrtú poobede. Teraz bolo sotva dvanásť. Chúďa Ginny, pomyslela si. Život sa s ňou veru nemaznal. Najprv sa takmer stala obeťou násilného vraha, potom čo ju odmietol muž, ktorého milovala z hĺbky srdca a dnes sa dozvedela, že jej city nebudú nikdy opätované. Priznala sa jej, že v nej stále horel slabunký plamienok nádeje, ale dnes ho zhasil mrazivý severák. Bolo však od nej šľachetné a dobrosrdečné, že na toho mladíka nedokázala zanevrieť. Susan sa usmiala. Jej priateľka mala proste veľké a láskavé srdce. A napokon, z toho sklamania sa po čase dostane. O tom nepochybovala. Bola krásna a napriek tomu, čo robila, stále to bola dcéra baróna.

Vyšla na úzku chodbu, natiahla na seba tmavozelené sako, ktoré jej ladilo so svetlohnedou sukňou a dopĺňalo krémovú blúzku s vestičkou. Schmatla kabelku a mysliac na to, čo to môže byť za nový prípad, vyšla von.

¤¤¤

Colin zastal pred neveľkým tehlovým domom stojacim v radovej zástavbe. Krátke schodisko viedlo priamo k dvojkrídlovým dverám natretým tmavohnedou farbou. Uvažoval, či sa mu vôbec oplatí o niečo sa pokúsiť. Ale predsa len, risk je zisk, ako sa vraví. Prestal prešľapovať na chodníku ako idiot a vybehol hore schodmi. Dostal sa dovnútra a vyšiel na druhé poschodie, odhodlaní presvedčiť ju, nech konečne zruší tú svoju prekliatu monitorovaciu kliatbu. Veď nebol žiadnym psom, ktorého by bolo potrebné strážiť. Aj on potreboval z niečoho žiť a túžil vyňuchať nejakú senzáciu. A ako, keď o ňom mala dokonalý prehľad?

Pred dverami bytu však zastal a zatváril sa ostražito. Dvere bytu neboli celkom zatvorené. Boli dve možnosti. Buď nie sú doma a zabudli za sebou zavrieť, alebo...

Vytiahol z vrecka svoj prútik a pristúpil k dverám takmer po špičkách. Jemne do dverí štuchol a tie sa nehlučne otvorili. Vošiel dnu a zavrel za sebou. Po špičkách vošiel do chodby, nakukol do postranných izieb, ale nezdalo sa, že by niečo nebolo v poriadku. Všade bolo ticho, čisto, útulne. Uškrnul sa. Keby tak niekto vošiel do jeho bytu, myslel by si okamžite, že ho prepadli.

Keď sa odrazu bytom rozozvučalo hlasné drnčanie, rozbehol sa priamo za zvukom s prútikom v ruke. Vpálil do izby ako víchor vo chvíli, keď Ginny načahovala ruku, aby zastavila to hlasné zvonenie. Pri jeho divokom vpáde však vykríkla a budík nechtiac zhodila na zem.

„Do frasa, ženská! Nejačte!“ hlesol podráždene, strkajúc si prútik späť do vrecka, keď videl, že ho vystrašil obyčajný starý budík.

„Čo tu robíte?! Ako ste sa sem dostal? Okamžite opustite tento byt! A moju spálňu, vy grobian!“ zvolala a červená v tvári sa natiahla po svojom prútiku.

Colin by možno bol prevrátil očami, ale miesto toho nimi skĺzol po štíhlej postave zahalenej v priľahlej nočnej košeli. Nikdy predtým nevidel puritánskejšiu nočnú košeľu. Zapínanie siahalo od krku a končilo niekde pod prsiami. Košeľa bola dlhá po členky a materiál žalostne nepriehľadný. Čo by bol dal v tejto chvíli za to, keby mohol aspoň kútikom oka zahliadnuť jej pôvabné obliny.

Ginny sa červenala čoraz viac. Neprestávajúc naňho mieriť prútikom, kým on si ju sprosto prehliadal. „Pýtala som sa, čo tu robíte?!“

„Nemôžete na mňa prestať mieriť? Veď ani ja to nerobím!“ odsekol podráždene, keď ho zaplavila mučivá vlna horúčavy. Krv mu zovrela a sústredila sa v jedinom bode.

Konček jej prútika zaiskril a on dostal zásah tesne pred špičky nôh. Podskočil a zaklial. To ho dokonale schladilo. Na znak toho, že sa vzdáva, zdvihol ruky nad hlavu. „Tak dobre, dobre, ženská! Ale nemyslite si, že sa ma tak ľahko zbavíte! Počkám vás pred domom. Nesnažte sa ma striasť!“ varoval ju a vypochodoval z izby. A z bytu. Vypochodoval odtiaľ s poznámkou, aby sa nabudúce naučili zatvárať dvere a názorne jej to predviedol, keď nimi poriadne tresol. Bola taká zúrivá, že nad tým ani neuvažovala. Miesto toho sa zviezla na posteľ a snažila sa upokojiť. Srdce jej stále tĺklo ako o preteky. Pozrela na hodiny. Po pol štvrtej. O chvíľu musí byť v práci. Potrebuje sa umyť, niečo zjesť a o hodinku a pol majú dôležitú poradu. A ešte má na krku i jeho. Vážne začala uvažovať nad tým, že ak sa chce toho odroňa zbaviť, mala by to kúzlo ukončiť.

Keby jej dal pokoj aspoň dnes. Zaplakala a odšuchtala sa do kúpeľne.

¤¤¤

Harry stál pri okne a civel kamsi do prázdna. Vstal len nedávno, keď ho prebudilo ťukanie sovy zobákom na okno. Bolo pol šiestej a na kraj sadal súmrak. Zavrel oči, vzdychol si a oprel si čelo o chladnú sklenenú tabuľu okna. Vďaka bezsennému elixíru mal pokojný spánok, ale prebudenie bolo o to krutejšie. Automaticky zablúdil rukou na druhú polovicu postele. Bola prázdna, ustlaná. Zaboril tvár do vankúša a rukou zovretou v päsť tresol po matraci. Nepomohlo to.

„Harry?“ odo dverí sa ozval známy hlas. Otočil sa od okna a zbadal v dverách postávať svojho priateľa. „Pre Merlina, vyzeráš hrozne!“ zdesil sa Ron, no na perách mu pohrával slabý úsmev. Podišiel bližšie.

Harry sa ledva zmohol na úškrn. Rukou si prešiel po dvojdňovom strnisku, ktoré mu vyrašilo na tvári, ale nemienil sa holiť. Bolo mu jedno i to, že napriek výdatnému spánku má pod očami tmavé kruhy.

„Čo tu robíš, Ron?“ opýtal sa Harry, no neznelo to akoby ho to naozaj zaujímalo.

„Markíza mi napísala list. Myslela si, že by si ma mohol potrebovať,“ riekol a mykol plecami. „Nehnevaj sa na ňu. Len si o teba robí starosti.“

Harry prikývol a Ron skĺzol pohľadom po jeho štíhlej postave. Jeho priateľ vyzeral teraz skôr ako tulák. Mal oblečené čierne nohavice, ale bol bosý. Mal oblečenú košeľu, ale ledva pozapínanú. Vlasy mal divokejšie ako kedykoľvek predtým a bol neoholený. A ten jeho zúfalý výraz tomu celému iba nasadil korunu.

Ron nevedel, čo povedať. „Nemám poslať po večeru? Nie si hladný?“

Harry pokrútil hlavou.

„Alebo smädný?“ pokračoval Ron, no i teraz Harry len pokrútil hlavou.

„Nechceš mi o tom porozprávať?“ nedal sa odbiť a keď sa mu nedostalo pozvania, sám sa uvelebil na čalúnenej stoličke.

Harry naňho zmučene pozrel. „Už som o tom hovoril aurorom i Severusovi. Mám to opakovať zas? K čomu to bude?“

„Viac hláv, viac rozumu,“ trval na svojom Ron.

Harry chvíľu váhal, potom sa pohol k svojmu saku, nedbalo prehodenému cez operadlo stoličky. Vytiahol odtiaľ akýsi kus pergamenu a bez slova mu ho podal.

„Toto mi pred malou chvíľou prišlo...“ dostal zo seba s ďalším povzdychom a vrátil sa na svoje miesto k oknu. Kým Ron čítal, on sledoval zamračenú oblohu. Nebolo pochýb, že sa rozprší. Zasa. Keď začul tiché šušťanie pergamenu, otočil tvár k priateľovi. Ten k nemu naťahoval ruku s listom, aby mu ho vrátil.

„Vieš, podstatné je, čo si o tom myslíš ty. Veríš tomu, že sa s tebou rozišiel? Veríš tomu, že by ťa bol len tak odkopol? Veď už len tá veta - Zbohom láskam, nechaj ma ísť – ti predošlú časť listu dokonale vyvracia.“

Harry naňho civel hodnú chvíľu, kým bol schopný prehovoriť. „Nechcem tomu veriť...“ riekol.

„Tak tomu never! Vieš, pamätám sa ako som vás raz stretol v klube. Už vtedy sa na teba díval spôsobom, ktorý...“ uškrnul sa. „Pochopil som to až neskôr. On ťa miluje Harry. Som si tým istý. Vždy ťa miloval.“

„Asi áno,“ priznal napokon. „To, čo sme mali, to, čo sme k sebe cítili sa nemohlo predsa za noc zmeniť, či nie? Viem, že som si nič z toho nenamýšľal. Uvažoval som skôr nad tým, prečo to napísal,“ zahryzol si do pery. „Môžem len dúfať, že neprechádza podobnou tortúrou ako kedysi...“

„O čom to hovoríš, Harry?“ zaujímal sa Ron, bedlivo sledujúc svojho priateľa. A tak si Harry konečne sadol a rozpovedal mu aspoň to, čo považoval za vhodné prezradenia z Dracovej minulosti v rámci možností.

Ron napokon vyskočil zo stoličky, akoby si sadol na kôpku bodliakov. „Vždy som si o ňom myslel, že je to chorý idiot! Keby si vedel, ako často bol môj otec i ostatná rodina terčom jeho posmešných útokov! A teraz pozri... Vysvitne, že je to chorý, vyšinutý hajzel!“

„Dobre, ale stále nemáme dôkaz o jeho existencii... Nikto ho nevidel. Čo ak je naozaj mŕtvy a zahráva sa s nami niekto iný?“

„A čo exhumácia, Harry?“ napadlo odrazu jeho priateľovi.

Harry vyvalil oči. „Prosím?“ ozval sa nechápavo.

„Exhumácia. Pokiaľ viem, obaja Malfoyovci boli pochovaní v rodinnej hrobke. Písalo sa o tom dokonca i v novinách.“

Harry sa zatváril neurčite. „Nemám tušenie. Nikdy som sa o to nezaujímal.“

„Dobre. To sa dá ľahko zistiť,“ riekol rozhodne Ron.

„To teda hej. Sirius má niečo, čo by nám mohlo pomôcť...“ ožil konečne Harry a v jeho zelených očiach ožili tlejúce iskri nádeje.

„Sirius?“ hlesol spýtavo Ron, no jeho priateľ len mávol rukou. „To je napokon jedno. Musíme zistiť, či je alebo nie je mŕtvy. Len tak sa pohneme ďalej. Ale som presvedčený, že ten list je podvrch.“

Harry pokrútil hlavou. „Nie, je to Dracovo písmo. Poznám ho.“

„Dobre, tak dajme tomu, že to písal Draco. Ale zrejme to nebolo z vlastnej vôle,“ vyslovil Ron svoj názor.

Harry sa usmial. To už znelo vierohodnejšie. Jeho prsty rýchlo pracovali na zapínaní svojej košele. Nastrkal si ju do nohavíc a už aj sa obúval. List od Draca, čo označili za podvrh vhodil pokrčený do krbu, aby zhorel na popol. O chvíľu už boli obaja mladí muži na chodbe.

Harrymu bolo jasné, že ak chce niekde začať, musí to byť práve u lady Malfoyovej. Ona bola tým pomyselným kľúčom, ktorý im mal pomôcť pohnúť sa z miesta. Pretože ako povedal sám vedúci aurorov, indície by tu síce boli a mohli by neviem ako veľmi ukazovať na jedinú možnú osobu, môžu sa pokojne mýliť. Čo ak mal Draco skutočne nejakého nepriateľa, ktorý mu chcel ublížiť? Zistí to. A to ešte dnes. A boh im pomáhaj, ak Draca drží v zajatí naozaj ten diabol, Lucius Malfoy...

17.04.2012 22:39:40
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one