Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Tess - 23. kapitola DDS

23. kapitola

Ako telo bez duše

 

Draco sa rozhliadal po svojom väzení v sliepňavom, chvejúcom sa svetle piatich sviec, ktoré stáli vo vysokom striebornom svietniku. Pretože toto bolo jeho väzenie. K celej tej hrôzostrašnej situácii chýbalo akurát to, aby stál pri stene pripútaný okovami a nedostával nič iné, len suchú kôrku chleba s vodou, o ktoré by sa musel deliť s potkanmi. Kamenná, studená komora skrývajúca sa v podzemí Malfoy Manoru. Merlin, ako to tu len nenávidel! Roztrasenými rukami si vošiel do vlasov, aby si ich prečesal. Všetko bolo na nič...

Ako dlho tu už bol? V tejto diere celkom prestal vnímať čas. Nemal tu nič, čo by ho nejako usmernilo. Strávil tu pár dní, či už prešiel týždeň? Ani kúsok denného svetla... Podišiel k starému, zašlému zrkadlu, ktoré stálo opreté v kúte miestnosti a pozorne sa v ňom poobzeral. Bol bledší ako zvyčajne. Zdravá farba jeho pokožky sa vytratila a nahradila ju temer pergamenová priesvitnosť. Odtrhol od seba pohľad. Nemohol sa na svoj obraz viac dívať. Ako by sa asi páčil Harrymu takýto? Hnusil sa sám sebe... Úbohý, bledý a neschopný spraviť čokoľvek pre svoju záchranu. V tomto podzemnom väzení ho držal jeho vlastný otec, ktorý mu hrozil, že ak ho neposlúchne, tento dom sa stane jeho hrobkou. Jeho vlastný otec! Merlin! Nie, k tomu mužovi nič necítil. Nič... Mali rovnakú krv? No a? Mali vôbec niečo spoločné? Nie... Nikdy...

„Našťastie,“ vzdychol si Draco a jeho myšlienky sa znovu upli na Harryho. Zaleteli k spomienkam, ktoré ho držali pri živote a pri zdravom rozume. Lenže potom sa jeho pohľad stočil na bohato prestretý stôl. A malú hnedastú fľaštičku, ktorá stála pri čaši s vínom. Prekliata fľaštička s prekliatym elixírom sa mu akoby posmievala. Vypi a zabudni navždy! Merlin! Aké ťažké bolo pretvarovať sa pred vlastným podozrievavým otcom! Mal sa tváriť, že zabúda... Mal sa tváriť, že v jeho spomienkach už nefiguruje žiadny priateľ... že niekoho s menom Harry Potter nikdy nepoznal. A ten list! Pochopil, že to musel napísať? Pochopil, že písal len to, čo mu diktoval ten starý blázon v snahe zasadiť mu ďalšiu ranu v svojom šialenom pláne synovej morálnej záchrany? Aspoň v to dúfal... Dúfal, že pre všetko, čo medzi nimi bolo, Harry tomu listu neuverí. Ak by uveril, znamenalo by to, že po ňom prestane i pátrať. Toto poznanie ho vtedy vyľakalo a vykoľajilo. Takmer sa prezradil. Takmer otec zistil, že nie je omámený tým elixírom, ktorý mu nosil s takou diabolskou presnosťou.

„Harry,“ zašepkal sotva počuteľne, aby ani pavúčik, ktorý si tkal svoju striebornú sieť v rohu miestnosti nemohol započuť, čo povedal.

Harry bol mužom jeho života. Nebolo tomu pochýb. Príliš k nemu prilipol. Bol svetlom jeho čiernej minulosti. Zbavil ho trpkej spomienky, ktorá mu roky drásala myseľ, zbavil ho dotieravého Baddocka, hoci nie tak, ako to zvládol ten vrah a len s ním sa cítil naozaj šťastný. Nemohol poprieť city, ktoré k nemu prechováva, pretože tým by poprel vlastnú existenciu. Miloval ho. Miloval a nikdy mu to nepovedal. Teraz ho napadlo, či na to bude mať ešte príležitosť. Cítil sa slabý a bezradný a i preto ho stravoval pocit hanby. Nemohol robiť celkom nič iba čakať na svojho princa v lesklej zbroji a na bielom koni ako v nejakej zlej, nepodarenej rozprávke, kde si vymenil úlohu so spanilou princeznou. Nemohol robiť celkom nič, len pretvarovať sa tak, aby mu otec veril a čakať, čo bude. Či ho niekto nájde a vyslobodí, alebo či tu zhnije zaživa, zatratený a opustený...

¤¤¤

Hermiona sa dostala na poschodie a namáhavo vydýchla. Obzrela sa na schody, ktoré zdolala a pokrútila hlavou. Potom sa pozrela na svoje mierne vypuklé bruško a opäť pokrútila hlavou.

„Kto by to bol povedal, že to bude taká záťaž, však?“ opýtala sa svojho bruška, ktoré vzápätí pohladkala. Dieťa ju koplo, akoby jej chcelo odpovedať. Tvár jej rozžiaril nežný úsmev a takmer sa zasnívala. Takmer videla nádherné ebenové vlásky, žiarivé očká, anjelskú tváričku... Ale naozaj len takmer.

Chodbou sa rozľahol zúfalý výkrik plný bolesti. Pevnejšie zovrela čisté uteráky a odhodlane vošla dovnútra izby, kde jej milovaná sesternica Daphne trpela v pôrodných bolestiach.

Asteria, ktorá sedela na spodku schodiska, na poslednom schode sa zachvela, ale ani sa odtiaľ nepohla. Chcela byť sestre čo najbližšie a keďže nemohla byť s ňou, aspoň sa modlila, aby všetko dobre dopadlo. Muselo to dobre dopadnúť. Pri Daphne bol liečiteľ, pôrodná babica, Hermiona a gazdiná. Liečiteľ s pôrodnou babicou odrodili už veľa detí, zvládnu i toto, hútala v duchu. A gazdiná tiež neraz asistovala pri pôrode.

„Láska, čo tu robíš?“ ozvalo sa vedľa nej a ona zdvihla plavovlasú hlavu. Stál pri nej vysoký tmavovlasý muž s prenikavým azúrovým pohľadom.

„Nepustili ma dnu,“ posťažovala sa, tváriac sa ako kôpka nešťastia. „Chcem jej byť tak nablízku ako sa len dá,“ vysvetlila a ani sa nepohla.

Muž k nej natiahol ruku a štíhlymi prstami jej strčil za ucho uvoľnený prameň vlasov.

„Nemal by si byť pri Oliverovi?“ opýtala sa s náznakom mierneho úsmevu. „Určite ťa bude potrebovať. Keď som ho videla naposledy, búchal si hlavu o stenu bledý ako pergamen.“

Zasmial sa nad tým prirovnaním a prisadol si k nej. Z izby na poschodí sa ozval ďalší výkrik naplnený bolesťou a znova ho nasledovalo ticho. Vzal jej ruku do dlane a poláskaj jej dlaň prstom. Potom do nej vtisol bozk a priložil si jej ruku k svojmu lícu.

„Nemusím byť pri ňom. Je pri ňom jeho otec a teraz dorazil i markíz z Cudworthu.“

„Markíz je tu?“ spýtala sa prekvapene.

Muž sa uchechtol. „Vždy ho nájdeš poblíž svojej manželky. Prečo ťa to udivuje?“

Asteria sa pousmiala. „To je pravda. Sú nerozluční.“

„To sú,“ súhlasil a díval sa do jej anjelskej tváre, vpíjajúc sa očami do tej nežnej krásy, čo mal pred očami.

„Dúfam, že...“ náhle zmĺkla a zahryzla si do pery. Sklopila oči a pozrela na ich spojené ruky.

Blaise sa pousmial. Akoby tušil, čo chcela povedať, dodal: „Aj ja v to dúfam.“

Pozrela naňho. Oči jej horeli láskou a nevýslovnou nehou. Nahla sa k nemu a vzala mu tvár do dlaní. „Blaise, pobozkajte ma,“ zaprosila, kým palcom nežne skúmala lákavú krivku jeho pier.

„Ja... láska, prečo to žiadate? Môže nás tu ktokoľvek prichytiť a...“ Blaise zavrel ústa. Snažil sa zo všetkých síl ovládnuť príval túžby, ktorá ho opantala s vyslovením tej náhlej prosby. Nie, že by na to celý ten čas nemyslel. Sedieť tak blízko nej, vdychovať jej vôňu, smieť sa jej dotýkať... V duchu si predstavoval príchuť toho zakázaného bozku. Nechcel nič viac. Aspoň v tejto chvíli nie. Chcel ju... Vždy iba ju. Nežnú i vášnivú, vážnu i veselú, hĺbavú i spontánnu...

„Blaise...“ šepli jej ústa. Tak hriešne blízko tých jeho. Zacítil vôňu jej horúceho dychu. Mal dojem, že sa z toho zblázni. Stačilo sa nakloniť. Lenže, ak by ich tu niekto prichytil, markíz z Cudworthu by mu bol schopný odtrhnúť hlavu. Alebo ho vyzvať na súboj. V tých bol predsa povestný. Hoci sa žiadneho nezúčastnil minimálne posledných šesť mesiacov.

Ale potom sa naklonil bližšie. Ich ústa sa o seba jemne obtreli. Ledva sa dotkli. Blaise sa potom trochu poodtiahol a pozrel jej do rozžiarených očí. Usmievali sa. Vzal jej tvár do dlaní a pritisol pery na jej ústa. Počul ako vzdychla a primkla sa k nemu, kým on posieval jej hebkú tvár drobnými božtekmi, až sa napokon znova vrátil k ústam. Ich pery sa spojili a pootvorili. Nič mu nebránilo v tom, aby vysunul z úst jazyk a prinútil ju pootvoriť pery ešte viac. Uvítala ho vlhká horúčosť jej úst a jej hebký jazyk mu vyšiel oproti. Najprv spolu zvádzali nerovný súboj, ale jeho sladká Asteria sa mu rýchlo prispôsobila a začala si bozk vychutnávať i ona.

Keď sa roztvorili dvere spálne na poschodí za ich chrbtami, doslova od seba vystrašene uskočili.

„Chlapec! Je to chlapec!“ ozval sa šťastný výkrik gazdinej, na čo sa na chodbe zhŕkli i muži zalezení v pracovni. Vzápätí sa v dverách spálne ukázala Hermiona s malým uzlíčkom v náručí a podala ho gazdinej.

„Ukáž otcovi jeho syna,“ povedala jej a gazdiná so širokým úsmevom jej príkaz vyplnila.

Asteria si utrela slzu, ktorá sa jej vykotúľala z kútika oka a pozrela na lorda Blaisa, ktorý sa na dieťa díval... so zvláštnou nehou. Ale jeho pohľad sa vôbec nevyrovnal dojatiu hrdého otca, keď si ho konečne vzal do náručia.

„Matthew Per Aidan Wood,“ oslovil stíšeným hlasom Oliver svojho synčeka a pozrel na svojho spokojného otca, ktorý sa dočkal svojho nového dediča. Bol nesmierne hrdý. Možno dokonca viac ako bol jeho syn. Aj na meno, ktoré mu vybrali rodičia. Lord Aidan Wood bol totiž jeho otec. A Per brat, ktorý zahynul ešte ako dieťa na záškrt. Matta v rodine ešte nemali. Ale je to dobré meno. Silné a hrdé. Z jeho vnuka raz vyrastie hrdý muž. Ale s láskavým srdcom po svojej matke a čestný, po svojom otcovi. Usmial sa, keď si vzal vnuka do náručia a vtisol mu na čielko božtek.

Keď v ten večer vkĺzla Hermiona do postele, bola na smrť ukonaná. Pritúlila sa do manželovho náručia a zívla si.

„Som rada, že sú obaja v poriadku,“ šepla, keď si zložila hlavu na jeho plece a objala ho, stúlená do klbka pri jeho boku.

Severus sa usmial, hoci v duchu si pomyslel, že dúfa v to isté, ako lord Wood. Že jeho manželka pôrod zvládne a obaja, on i ich dieťa budú v poriadku.

„Aj mňa to teší,“ odvetil a vtisol jej bozk na vrch kučeravej hlavy.

„A čo je nové v Dracovom prípade?“ ozvala sa a vyvrátila hlavu dohora, aby mu videla do tváre. Do ustarostenej tváre.

Severus si povzdychol. „Viac menej sme sa všetci zhodli na jednom. Lord Weasley je zrejme rozumnejší ako som si o ňom celé roky myslel,“ pripustil neochotne. „Navrhol preskúmať rodinnú hrobku Malfoyovcov.“

„Prečo?“ opýtala sa Hermiona a potom jej to došlo. „Aha. Zrejme sa chce uistiť, či je lord Malfoy skutočne pochovaný, aby ste nenaháňali iba legendu, či chabý mýtus, však?“

Severus prikývol a objal ju pevnejšie. „Presne. Je to skvelý nápad. I auror Mallown bol toho názoru. Vieš, s grófom sme mu znova povedali všetko, čo vieme o Dracovej minulosti. A spomenuli sme i Luciusa i to, čo si myslíme o tých vraždách a ako by a prečo mohli spolu súvisieť. Hneď potom poslal list na oddelenie Čarodejníckeho práva so žiadosťou exhumácie lorda Malfoya.“

Hermiona pozorne skúmala jeho tvár. Hoci sa z jeho výrazu nedalo vyčítať ako zvyčajne takmer nič, vedela, že sa o svojho krstného syna obáva. Možno ešte viac ako ktokoľvek iný. Tieto dni boli samé o sebe plné noviniek. Či už tých dobrých, alebo tých zlých. Povzdychla si a natiahla k nemu ruku, aby ho mohla pohladiť po tvári.

„Nájdeme ho, uvidíš,“ šepla povzbudivo a on sa jej zadíval do očí.

„V nič iné ani nedúfam a nič iné si ani nepripúšťam,“ hlesol ustarane. „Keby som to totiž spravil, Dracove šance by boli...“ Zmĺkol a na malú chvíľu privrel oči. „Vedieť tak, čo s ním ten šialenec zamýšľal!“

Museli dúfať v optimistický koniec. Museli. Iná možnosť neprichádzala do úvahy. Dosť na to, že Harry chodil tie dva dni ako bez duše. Alebo skôr, bez srdca. Bol nesústredený a roztržitý. Hermiona ho chápala. Presne tak sa cítila ona, keď ju uniesol Nott. Bez svojho milovaného manžela bola ako telo bez duše. A vtedy jej došlo, ako veľmi musí Harry milovať Draca...

18.04.2012 00:10:30
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one