Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Tess - 26. kapitola DDS

26. kapitola

Cecilino tajomstvo

 

Hermiona si zívla. Z polospánku ju do bdelého stavu uvádzal čoraz väčšmi tichý šuchot látky a ešte tichšie kroky, ktoré sa ozývali po podlahe. Otvorila oči a zrak jej padol na okno zahalené ťažkou tmavozelenou drapériou, cez ktorej okraje sa predierali prvé slnečné lúče. Pretočila sa na chrbát a v tej chvíli sa nad ňu sklonil jej manžel.

„Nechcel som ťa zobudiť tak skoro,“ šepol a ukradol si od nej ľahký bozk. „Pospi si ešte, miláčik.“

Hermione sa z hrdla vydralo nespokojné zamraučanie. Natiahla sa po ňom a ovinula mu ruky okolo krku, aby si ho pritiahla k oveľa dlhšiemu bozku. Jej manžel sa ochotne poddal. Počula ako jej zastonal priamo do úst, ktoré plienil svojimi ústami v tom najzmyselnejšom bozku. Vnáral jej jazyk hlboko do hrdla, kým sa pod ním nezavrtela v snahe pritiahnuť si ho k sebe tak tesne, ako jej len vypuklé bruško dovoľovalo. Rukami mu prechádzala po chrbte, zablúdila nimi pod sako, v snahe zobliecť ho, ale v nasledujúcom okamihu zastavil jej pátravé, dobiedzajúce rúčky.

S čelom opretým o to jej a s tichým smiechom ju bozkával na hánky prstov. „Srdiečko, nerád by som meškal,“ upozorňoval ju láskavo.

„Prečo musíš ísť tak skoro? Určite ešte nie je ani šesť hodín,“ protestovala, dívajúc sa do jeho gagátových očí, ktoré iskrili smiechom.

„Ubezpečujem ťa, že je pár minút po šiestej. Veď vieš, prečo musím. Musíme nájsť Draca. Každá minúta nášho času je preňho dvakrát vzácnejšia. Bojím sa čo i len pomyslieť, čo sa s ním môže diať. Lucius je šialený.“

Prikývla a dokonca sa zahanbila. „Tak to by som ťa nemala zdržiavať. I mne na ňom záleží. Keby som nebola v tomto stave,“ poukázala na svoje bruško, „pridala by som sa k vám,“ riekla nešťastne.

Severus sa zamračil, no i napriek tomu sa usmieval. Sklonil sa k jej vypuklému brušku, aby ho pohladkal a vtisol naň bozk. „Ja som nesmierne rád, že si práve v tomto stave a dúfam, že to spolu ešte zažijeme. A neraz.“ Uškrnul sa, keď spýtavo nadvihla obočie. „Si tá najkrajšia tehotná a urodzená čarodejnica, akú som kedy videl. A aj keby si nebola v tomto stave, nikam by som ťa nepustil. Iba ak by som si prial zomrieť od strachu. A to si teda veru neprajem.“

Hermiona sa usmiala a pohladila ho po tvári. „Sľúbiš mi, že si budeš dávať pozor a nebudeš zbytočne riskovať?“

Severus celkom vážne prikývol. „Neboj sa, nehodlám sa nechať zabiť nejakým šialencom.“

„Tak dobre teda, choď a nájdi svojho krstného syna,“ riekla a znelo to skoro ako rozkaz od generála.

Severus prikývol, ale prv ako sa od nej vzdialil, ukradol si ešte jeden bozk a zašepkal jej do uška: „Pre šťastie.“ S tým sa s ňou rozlúčil.

Hermiona sa pomaly vysúkala z postele a prešla k oknu, aby odhrnula záclonu. Vonku svitalo. Cez mliečne bielu hmlu držiacu sa nízko pri zemi a siahajúcu až ponad vrcholky ovocných stromov i štíhlych topoľov a tisov sa predierali slnečné lúče a trhali ju na kusy. Vedela, že o chvíľu po hmle neostane ani stopy. Na nebi nebolo ani mráčika. Bude to krásny deň.

Zazvonila na komornú. Ema pribehla takmer okamžite, svieža a usmievavá veselo švitorila a poskakovala okolo svojej panej. Len čo jej pomohla obliecť sa, zopla jej vlasy na temene hlavy bronzovou sponou ozdobenou jantárovými očkami a zvyšné pramene prečesala kefou, až sa krásne leskli, voľne jej splývajúce na chrbte a pleciach. Hermiona opustila spálňu a mierila rovno do jedálne, hladná ako vlk. Myšlienkami však bola stále pri Severusovi a Dracovi. Ale myslela i na Harryho. Z celého srdca si priala, aby našli vojvodu živého a zdravého. Na ničom inom tak veľmi teraz nezáležalo. Bolo to nespravodlivé, ale život taký niekedy býval. Sama to vedela predsa najlepšie.

Vkročila do dlhej chodby a vtedy zazrela Cecile Warrickovú, ich guvernantku. Zamračila sa a na moment zarazene zastala. Marilo sa jej to, alebo bola ich guvernantka oblečená v cestovných šatách? A čo ten kufor v ruke? Zrýchlila krok, v snahe mladú ženu dohnať a vyžiadať si od nej vysvetlenie. Ale bolo to rozhodne ťažké, pretože tá pred ňou mala náskok a ju navyše obmedzoval jej stav.

Vyšla von zadným vchodom pre služobníctvo len o chvíľu neskôr a zavolala na ňu: „Cecile?“

Mladá žena na moment zastala na mieste ako primrazená, potom zrýchlila krok.

„Cecile!“ vykríkla za ňou opäť a nespúšťala ju z očí. „Prosím, tak stojte!“ volala za ňou udýchane, ale so ženou to ani nepohlo. „Cecile! Nenúťte ma použiť prútik!“ vyhrážala sa jej, hoci to vôbec nemyslela vážne.

„Vráťte sa, markíza a nechajte ma prosím ísť,“ zavolala na Hermionu cez plece slečna Warricková, stále kráčajúc chodníkom, vinúcim sa popri príjazdovej ceste.

„Nie, nevrátim sa! Prečo odchádzate?“ Hermiona nebola z tých, ktoré by sa len tak vzdávali. Hoci fučala ako parný kotlík a jej rýchla chôdza pripomínala nemotornú kačicu. „Cecile!“

Mladá žena zastala a stočila sa k nej so zúfalstvom vpísaným v bledučkej srdcovitej tvári. „Vráťte sa a nechajte ma ísť, prosím,“ zašepkala naliehavo.

Hermiona rozhodne pokrútila hlavou a hnala sa k nej ďalej. Všimla si, že Cecile je bledá a oči má uplakané. Nemohla ju však pustiť bez toho, aby sa dozvedela, o čo ide!

„Rozhodli ste sa odísť, ale mne to pripadá skôr ako útek. Poskytli sme vám prácu a strechu nad hlavou,“ prihovárala sa jej vľúdnym hlasom. „Obľúbili sme si vás. Ak je tu niečo, čím sme sa voči vám previnili, rada by som to vedela. A napravila. Pretože vy neodchádzate, drahá Cecile, vy utekáte!“ riekla a poukázala tak na fakt, že žena sa s nimi vôbec nerozlúčila a očividne na to ani vôbec nepomýšľala.

„Mala som odísť ešte v noci,“ šepla Cecile zúfalo a utrela si z oka zatúlanú slzu rukou v šedej rukavičke. Prerývane sa nadýchla a sklonila hlavu. Hermiona k nej pristúpila, stále trochu fučiac. „Ste v poriadku?“ spýtala sa jej guvernantka s obavami, ale Hermiona len pokrútila hlavou a mávla nad svojím stavom rukou.

„Iste. Až na to, že si pripadám nesmierne nemotorná. Ale čo, aj tak neviete, o čom hovorím, vy ste štíhla ako prútik,“ usmiala sa na ňu.

Lenže Cecile sa oči zaliali slzami. „Práveže viem, aké to je,“ priznala, čím Hermionu prekvapila.

Mladá markíza na ňu pozrela zvedavými očami. „Cecile? Nechcete mi niečo povedať?“ opýtala sa citlivo a užialená guvernantka prikývla. „Vrátime sa do domu, dobre? Vonku nie je práve najteplejšie.“ Bodaj by aj nie, keď vybehla z domu v šatách s krátkym rukávom a toto prvomájové ráno bolo chladné. Chytila guvernantku pod pazuchu a viedla ju späť, rozhodnutá zistiť, čo sa to tu vlastne deje. Akoby sme nemali dosť problémov, pomyslela si v duchu a dúfala, že to nebude ťažký oriešok.

Hermiona zaviedla Cecile do jedného zo salónov. Zazvonila na slúžku, aby im po škriatkovi poslali z kuchyne bylinkový čaj a nejaké čerstvé pečivo. Hneď ako im doniesol domáci škriatok plne naložený podnos a Hermiona naliala čaj Cecile i sebe, guvernantka ju požiadala, aby očarovala miestnosť a mohli sa tak nerušene pozhovárať bez toho, aby si z ich rozhovoru niekto niečo vypočul.

„Je ešte skoro ráno, ostatní spia, ale... ak na tom trváte,“ zamrmlala Hermiona a urobila o čo ju zamestnankyňa požiadala. „Hotovo. Tak, poviete mi, čo sa s vami deje, Cecile?“

Guvernantka stála pri okne. Práve si utierala nos do vyšívanej vreckovky. Pootočila sa a pozrela na markízu smutnými očami. „Nevolám sa Cecile, my lady,“ šepla sotva počuteľne.

Hermionino obočie sa stiahlo nad znepokojenými očami, ktoré stmavli a vtedy jej napadlo, že ju jej šiesty zmyslel zrejme neklamal. Už dlhšiu dobu mala tušenie, že ich guvernantka má svoje tajomstvo, ktoré starostlivo skrýva pred svetom. Hoci nevedela, v čom by mohlo spočívať.

„Ako sa teda voláte?“ opýtala sa, očarujúc lyžičku, aby miešala jej čaj.

Žena stojaca pri okna zhrbila plecia a povzdychla si. „Melinda Dewenportová.“ To priznanie ju stálo posledné zvyšky síl. Zatočila sa jej hlava, ale nebola z tých, ktoré by len tak upadali do mdlôb. Radšej pootvorila okno a postavila sa k nemu, aby sa nadýchala čerstvého, sviežeho vzduchu.

Hermiona sa vzpriamila. „Takže... vy ste...“ Od prekvapenia otvorila ústa. Dobre, čakala nejaké tajomstvo, ale toto? Toto bolo... Prepánakráľa! Položila šálku späť na tanierik ležiaci na stole pred ňou a odkašľala si. „Poznám váš príbeh z Regulovho rozprávania, slečna Warr... Dewenportová,“ opravila sa rýchlo.

„Myslela som si to. Od lorda Blacka, však?“

„Áno,“ pritakala Hermiona.

„Ale neviete všetko.“

„Myslím, že to nie som ja, kto by to mal vedieť. Hoci priznávam, že som ako každá iná žena zvedavá. Nechcete sa konečne priznať i lordovi Regulusovi? Podľa mňa si zaslúži šancu na vysvetlenie.“

„Neviem, či by som to zvládla. Sú spolu šťastní. On i Garrick. Ja...“ preglgla a znova si utrela vlhké oči. „Nechcem riskovať jeho odmietnutie.“

Hermiona bola chvíľu ticho. Potom vstala z kresla a podišla k nej. Položila jej ruku na plece a povzbudivo riekla: „Niekedy jednoducho riskovať musíme. Ak by sme tak nerobili, mohlo by sa stať, že by nám šťastie pretieklo pomedzi prsty, Melinda. Sama si neviem predstaviť, čím ste museli prejsť. Rovnako ako si neviem predstaviť, že by som sa mala len tak vzdať svojho manžela a dieťaťa. Bez boja.“

„Viem, ale... je to ťažké,“ šepla.

„Poďte si sadnúť ku mne. Vypite si so mnou čaj a skúste mi povedať celý príbeh, dobre? Spolu možno na niečo prídeme.“

A mladá žena napokon súhlasila.

¤¤¤

Lord Sirius Black sa objavil v Škótsku s hlasným „PRÁSK.“ Rozhliadol sa okolo seba s prútikom v ruke a sokolím zrakom mapoval svoje okolie. Stál pod lesom neďalekej hory Lowther a odniekiaľ zľava k nemu doliehal veselý zurkot horskej bystriny Clyde. Vedel celkom presne, kde sa nachádza. Nebol tu prvý raz, čo bolo preňho nesmiernou výhodou pri pátraní. Bol na samom juhu Škótskej vysočiny, v horách, kde mal Malfoy jeden zo svojich mnohých nehnuteľností. Aj z tejto diaľky ho videl. Sídlo vystavané z čierneho kameňa sa týčilo na rovnako čiernej skale, rokmi porastenej hustou, divoko rastúcou trávou.

Toto bolo z tých menších letovísk, ktoré mal lord Malfoy vyhradené výlučne pre najbližšiu rodinu.

„Sme na mieste?“ začul tichý hlások z náprsného vrecka svojho čierneho plášťa.

„Áno, sme tu,“ pritakal a vybral sa cestičkou k domu. K domu, ktorý Malfoy takmer nenavštevoval. K domu, kde sa tajne zišla jednej noci hrdá snúbenica lorda Malfoya so svojou tajnou láskou... V dome, kde počali ich syna.

Pichlo ho pri srdci. Keby len vedel, čo im tá noc prinesie. Nebol by sa jej vzdal. Nebol by jej dovolil, aby si vzala toho šialenca. Bol by ju uniesol, hoc násilím. Vykašľal by sa na pravidlá celej vznešenej čarodejníckej spoločnosti, pretože k šťastiu by mu úplne stačila ona. A dieťa, ktoré v tú noc počali, a o ktorom sa dozvedel až po rokoch.

„Buď opatrný,“ počul jej šepnutie.

Už po ceste vysielal a skúšal nejaké kúzla, aby zistil prítomnosť ďalšej osoby. Nikdy však nikoho nebolo. Iba vrabce mu veselo čvirikali nad hlavou. Pod lesom na seba uvalil zastieracie kúzlo. Jeho krstný syn mal tú výhodu, že mal neviditeľný plášť. On sa musel zaobísť bez neho a zvládnuť to vlastnými silami.

„Nemyslím si, že ho tu nájdem,“ ozval sa odrazu zadumane, stojac na úzkej príjazdovej ceste, kde by sa mal problém otočiť i kočiar s dvojzáprahom. „Sídlo vyzerá spustnuté.“

„Zdanie môže klamať, Sirius,“ dostalo sa mu varovania a on si musel pripustiť, že má tak trochu pravdu.

Obišiel dom, aby sa dostal k vchodu pre služobníctvo. Ak už mal byť nenápadný, tak predsa nevojde dnu hlavným vchodom. Nehlučne si otvoril dvere. Zámka škrípavo vrzla a dvere sa odchýlili. Opatrne do nich štuchol a vkročil dnu.

Vzduch v malej, úzkej chodbičke bol vydýchaný a miestnosť bola cítiť plesňou. V kútoch sa držali pavučiny zanesené vrstvou prachu. Znova vyslal jedno z overovacích kúzel. Jeho prútik zachytil slabý záchvev inej mágie. Taký slabý, že to takmer nepostrehol.

„Niekto tu bol,“ pošepol a zovrel svoj čerešňový prútik v ruke pevnejšie. Prehľadal celý dom, miestnosť po miestnosti, ale nenašiel ani živú dušu. Všetko, čo objavil bola jediná spálňa, ktorá vyzerala tak, že ju pred istým časom niekto používal. Svedčila o tom otvorená komoda a veci rozhádzané po podlahe, vytiahnuté zo starej almary, ako aj rozhádzané posteľ, stopené sviece a prasknuté zrkadlo.

Ničoho sa ani nedotkol. Všetko nechal na svojom mieste. Vyšiel von, zamkol za sebou a trochu sklamaný, že nemal šťastie porátať sa s tým sviniarom, odmiestnil sa preč.

07.05.2012 00:11:53
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one