Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Tess - 27. kapitola DDS

27. kapitola

Kostičku, ku kostičke priložím...

 

Severus, ktorému pripadol na preskúmanie zámok v Írskom Cavane tiež nepochodil. Domov sa vrátil s tým, že tam síce badal prítomnosť inej mágie, než tej svojej, ale bol to taký slabučký závan, že to takmer prehliadol. Zámok vyzeral opustený, akoby v ňom roky nikto nebýval. Napokon sa so Siriusom zavreli do pracovne a dohadovali sa, aké kroky podniknú ďalej, keď ani Harry s Ronom nebudú úspešní.

¤¤¤

Draco sa oprel čelom o stenu. Harry, Harry, Harry... jeho myseľ sa čoraz častejšie a horúčkovitejšie upínala k čiernovlasému mladíkovi a čoraz ťažšie sa mu zakrýval fakt, že elixíry, ktoré mu otec nosil, neužíval. Toto nútené väzenie bolo strašné. Bez denného svetla a čerstvého vzduchu upadal do zúfalstva, v ktorom sa brodil, ako keby uviazol po krk v bažine a hrozilo, že ho každú chvíľu bahno pochová zaživa. Toto tu... nebolo až také odlišné.

Jedinú výhodu videl v tom, že sa ho otec doteraz ani len prstom nedotkol. Sprvu si myslel, že to bude rovnaké, ako pred rokmi. Že ho do krvi zmláti a... zneužije hrubou silou... Striasol sa a po tele sa mu zježili všetky chĺpky, keď si na to spomenul. Otočil sa k stene chrbtom a zviezol sa popri nej na zem, vystlanú mäkkým, hrubým kobercom. Skleným pohľadom sa zadíval na dlhé horiace sviece osvetľujúce jeho... domáce väzenie. Izba nepôsobila tak nevľúdne a nehostinne ako spočiatku. Otec mu ju prerobil svojimi čarami na celkom prijateľnú miestnosť, pre potreby mladého vojvodu. Dominovala jej samozrejme pohodlná posteľ. Mal tu dokonca i toaletu a v pravom rohu stála porcelánová vaňa. Neďaleko zahasprovaných dverí stál stôl a dve stoličky. Samozrejme, čalúnené zeleným damaškom.

Lucius... jeho otec... bol šialený. O tom nebolo pochýb. A čo bolo horšie, Draco mal dojem, že sa to jeho šialenstvo začína chytať i jeho. Chcel sa odtiaľ dostať. Skúšal dokonca na otca rôzne finty, ale on mu z akéhosi dôvodu stále neveril. Takže buď nebol taký dobrý herec, ako si myslel, alebo ho otec jednoducho upodozrieval. Včera zastihol Draca nepripraveného. Sedel pri ňom, kým jeho syn večeral, upíjal zo svojej čaše bieleho vína a čakal. Chcel na vlastné oči vidieť, ako Dracovým hrdlom stečie kvapka po kvapke elixír, ktorý mu nosil večer, čo večer. Draco nikdy v živote nemal taký stiahnutý žalúdok ako vtedy. Večeru nedojedol. Víno zmiešané s elixírom, ktoré bol nútený vypiť usrkával a zhrozene premýšľal, čo spraví. Len čo otec vytiahol päty z jeho temnice, pribehol k toalete a strčil si prsty hlboko do hrdla, aby vydávil jed, ktorý bol nútený užiť.

Tej noci sedel konča svojej postele, chrbtom sa opierajúc o drevený pilier, hojdal sa zo strany na stranu a v duchu zaprisahával všetkých svätých, že obetuje všetko čo má, len nech mu neberú jedinú radosť v živote. Myšlienky na Harryho. Jeho spomienky... Spomienky na ich prvý bozk... Na deň, keď ho Harry zbavil svojou mágiou otcovej spomienky, ktorú mu vsadil ho hlavy ako dákeho chrobáka, a ktorý ho trápili po mnohé roky s úmyslom pripomenúť mu kto je, kam patrí a čo je jeho povinnosťou. A Harryho objatia... jeho dotyky a láskanie... Na to, ako sa ho zastal pred lordom Baddockom, ktorý mu nedal pokoj a obťažoval ho... Obetoval by všetko... všetko... len aby ho nestratil.

Našťastie sa tak nestalo. V žalúdku mu zaškvŕkalo... I ruky sa mu triasli od vysilenia. Keby len vedel, koľko je hodín. Neraňajkoval, neobedoval. A len merlin vie, či bude večerať. Po tom, čo predošlý večer všetko, čo zjedol vydávil... bol príšerne hladný. A jeho otec sa doteraz neukázal... Neveril tomu, že ho dostali. Nie, určite nie. Bol prefíkaný ako starý lišiak...

Harry, láska, nájdi ma, inak sa tu zbláznim... zaprosil v duchu a schoval si tvár do dlaní studených ako ľad.

¤¤¤

„Videl si niekedy niečo také?“ opýtal sa Deana zamyslene jeho mladší kolega Zac.

Dean Thomas iba obrátil oči v stĺp. „Mohol by si sa venovať svojej práci a čušať?“ napomenul ho mentorsky, ale zjavne to nebolo dostačujúce, pretože jeho kolega sa iba uškrnul.

„Aj tak tu zrejme nikto nie je a nikto nikdy ani nebol,“ povedal s pohŕdaním a rozhliadol sa po honosnej pracovni pána domu. „Myslíš, že tu mal ten psychopat aj nejaký trezor?“

„Prečo, chceš ho azda vylúpiť?“ ozval sa Dean podráždene. Skutočne s ním už strácal trpezlivosť. Kým on vyslovoval zložité diagnostické a overovacie kúzla, jeho kolega sa zabával skúmaním všetkých vecí a zaisťoval artefakty, ktoré vykazovali všetky znaky čiernej mágie. Mal ich už plnú škatuľu.

„Niečo by sa na prilepšenie zišlo,“ odvetil ľahostajne muž s pieskovými vlasmi.

Dean iba pokrútil hlavou. Chvíľu bolo ticho a potom sa znova ozval jeho mladší kolega. Teraz by bol dal čokoľvek za to, aby tu mal Susan, alebo tú všetečnú horenosku lady Weasleyovú. Určite by menej tárali a viac pracovali.

„Nikdy by som si nebol ani len pomyslel, že sa vojvoda nechá obrábať grófom,“ poznamenal povýšenecky Zac a znechutene vykrivil pery, keď sa zohol po akúsi čudnú sochu. „Príde mi to nechutné... Aké to asi je, nechať si to robiť do zadku, čo?“

Dean sa unavene oprel rukou a knihovňu a povzdychol si. Chcel niečo poznamenať a uzemniť toho idiota, ale ten mu skočil do reči skôr, ako vôbec stihol otvoriť ústa.

„Ale vieš, čo ma fakticky dostalo?“ opýtal sa mladík, ktorý si teraz prehliadal bohato zdobený nôž na otváranie listových zásielok. „Že skutočným otcom mladého vojvodu, lorda Malfoya, nie je bývalý lord Malfoy, ale lord Black. Predstav si to... Lord Sirius Black!“

Muž, ktorý sa celý ten čas, čo oni prehľadávali jeho vilku na St. Sebastian, schovával za tajnou stenou v pracovni, zmeravel. Najprv ich len sledoval, v domnení, že sú to zlodeji. Zavčasu si však všimol ich aurorské odznaky a rýchlo sa ukryl. Iba na nich dohliadal z bezpečia a počúval ich rozhovor v nádeji, že sa dozvie čosi užitočné. S týmto však očividne nerátal. Jeho modré oči sa nebezpečne prižmúrili. Prútik, ktorý zvieral v ruke bol pripravený zaútočiť.

„Ale aj tak je zaujímavé, že mladý vojvoda, Draco, sa ani trochu nepodobá na lorda Blacka. Nedivím sa, že si to ten šialenec nevšimol...“ uchechtol sa Zac.

Bolo to posledné, čo urobil. V nasledujúcej chvíli miestnosť preťal zelený záblesk. Dean, ktorý nestačil dosť rýchlo zareagovať padol na zem ako podťatý. Zac s vytrešteným očami, ktoré sa len tak mihali v jeho očných jamkách zmätene rozhliadal po dostupnom uhle okolia a nechápal, čo sa stalo. Odrazu ho niekto tak, ako bol znehybnený, otočil. Ostal stáť ako socha a neschopný pohybu, či obrany voči tomu, ktorého neúspešne hľadali už pár dní.

Oči, ktoré sa naňho upierali spod tieňov kapucne boli ako vytesané z kusu ľadu, pod nimi tmavé kruhy. Tvár mŕtvolne bledá, postava príliš vychudnutá. Plavé vlasy mu viseli okolo chudej tváre v dlhých, neupravených prameňoch, či skôr... chuchvalcoch. Skutočne pripomínal šialenca, ktorý mal na svedomí toľko... vrážd. Keby Zac mohol... bol by naprázdno preglgol. A bol by reval o pomoc ako najatý. Jeho oči zachytili v kúte nehybne ležať svojho kolegu. Bol toto jeho koniec? Pozrel sa mužovi opäť do tváre... Ak mal nejakú nádej, v tom momente z neho vyprchala...

„Tak ty si chcel vedieť... aké to je, nechať si to robiť... do zadku?“ opýtal sa ho muž zlovestným hlasom a rozosmial sa hrdelným smiechom pomätenca.

¤¤¤

Lucius sedel za svojím pracovným stolom vo vilke na St. Sebastian. K tvári mal priloženú ruku, potriesnenú semenom a kvapkami krvi mladého muža, ktorý ešte chrčal kdesi pod jeho pracovným stolom...

Druhá ruka zvierala orlie brko, ktorého hrot bol namočený v kalamári s červenou tekutinou. Privoňal k svojej ľavej ruke, vstrebal do seba pach násilia a strachu, ktorý sa vznášala vo vzduchu pracovne ako najluxusnejší parfum, ktorému holdoval a rýchlo načmáral na pergamen pár riadkov. Vstal od stola. Stolička zaškrípala po podlahe. Prešiel okolo stola a odkaz nechal v lenivej špirále pristáť na hrudi svojej chrčiacej obete.

Pozrel mu do očí a spokojne sa uškrnul. „Ďakujem za... všetko, priateľu...“ riekol s nonšalantnosťou a vypochodoval z miestnosti.

Mladý muž, ležiaci na boku sa opatrne pohol. Potreboval sa dostať k svojmu prútiku... Posunul sa ešte kúsok... A potom ešte trochu... Zmobilizoval ten zvyšok síl, ktorý mu v tele ostal a z konca jeho prútika vystrelila strieborná para, ktorá sa sformovala do nejasnej podoby vrabca. Pár minút na to, čo predal svojmu patronusovi odkaz... omdlel.  

¤¤¤

Lucius Malfoy, postával v záhrade a civel na svoje veľkolepé sídlo, postavené ešte za čias jeho pradeda, lorda Cygnusa Valeria Malfoya. Zatínal ruky v päsť a okom mu už nejakú chvíľu šklbalo. A nebolo to od silného vetra, ktorý fúkal.  Po líci mu stiekla slza... Stratil všetko... Manželku... jediného syna... Syna, ktorý nikdy nebol právoplatný Malfoy. Syna, ktorému neprúdila žilami jeho čistá krv! Nebola to jeho modrá krv! Draco... nebol jeho dedič...

Všetko bolo márne. Všetko podnikol celkom... zbytočne. Nadarmo ho nútil piť elixír Zabudnutia. Teraz mu bolo celkom ukradnuté, čo sa s tým pankhartom stane. Pretože on bol... pankhart. Hoci sa celé roky hrdo pýšil jeho menom. Oklamali ho!

Schoval si hlavu do dlaní, potom ju zavrátil a vykríkol, aby uľavil tej bolesti, ktorá ho kvárila a rvala jeho vnútro ostrými pazúrmi. Keď konečne stíchol, hlas ma zachrípnutý a hrubý... Bolo mu to jedno. Nezáležalo na tom. Už nezáležalo na ničom. Všetko... robil pre Draca. Pre svojho syna... Oklamal ho... A zaplatí za to... Draho. Veľmi... veľmi draho... On i... Black!

Lucius sa pohol k domu s kamennou tvárou a zlovestným pohľadom, ticho si pospevujúc: „Kostičku ku kostičke priložím, cintorín nehodnými zaplním. A vám neostane nič iné, iba spisovať si mŕtvych povinne...“

04.06.2012 01:24:51
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one