Úvodný obrázok.jpg
Fantázia bez hraníc

Tess - 30. kapitola DDS

30. kapitola

Nie som... Malfoy?

 

Za oknami starého rodinného sídla vládla hlboká noc. Na nebi sa trblietavo mihotali hviezdy a len kde – tu plával po atramentovo tmavej oblohe ešte tmavší mrak. Vnútri spálne Harryho sídla na Berkeley square, kam sa po tej rušnej noci utiahli, vládol pokoj, ktoré dopĺňalo podmanivé ticho a zamatovo mäkké svetlo sviec. Mladý gróf ležal na boku, s jednou rukou skrčenou pod tmavovlasou hlavou a s druhou ovinutou okolo úzkeho pásu svojho priateľa. Nespal. Nemohol. Naplno si vychutnával blízkosť milovaného muža, ktorý len nedávno zaspal po výdatnej večeri a dlhom rozhovore. K spánku ho učičíkalo Harryho hrejivé objatie a mámivé dotyky prstov, ktorými mu prechádzal po tvári, akoby ho nanovo objavoval. Akoby sa učil opäť spoznávať každučký milimeter jeho tela a nevedel sa tých dotykov nasýtiť. A Draco vítal jeho ľahulinké dotyky s nežným, odovzdaným úsmevom. Mal pocit, že nikdy v živote nebol šťastnejší.

Bol to práve mladý vojvoda, ktorý sa z nich dvoch prebudil ako prvý. Ale ani sa nepohol, aby náhodou nechtiac neprebudil svojho milovaného. Iba si spokojne hovel v jeho náruči, s plavovlasou hlavou zloženou na jeho ramene a vychutnával si pohľad na grófovu príťažlivú tvár a nahý hrudník. Odrazu sa oči v tvári, ktorú tak zbožňoval otvorili. Krásne krojené, mäkké pery sa roztiahli do lenivého úsmevu a rozospaté oči sa vpíjali do jeho pohľadu s takou intenzitou a nehou, až ho to dojalo. Harryho telo sa pretočilo a okolo neho sa ovinuli silné paže, aby si ho pritiahli do náručia.

„Milujem ťa,“ zašepkal gróf, nespúšťajúc z neho svoj rozospatý pohľad a Draco okamžite zrumenel. Bolo to krásne ráno, azda najkrajšie v poslednom období, ale nečakal, že bude takého... dokonalé, ba až čarovné.

Veselo sa rozosmial, keď Harry hravo zavrčal a prevalil sa tak, že teraz ležal na ňom. „Aj ja ťa milujem, ty môj blázonko,“ opätoval mu Draco vrúcne vyznanie a nadvihol sa na lakte, aby ho mohol pobozkať. Odtrhli sa od seba až po chvíli, aby mohli lapiť dych. Obaja ružolíci, obaja s úsmevom na perách.

„Takže blázonko?“ opýtal sa Harry s pobaveným úškrnom, dívajúc sa do jeho anjelskej tváre.

Draco sa tváril, že nad tým chvíľu uvažuje a potom pritakal. Žuchol sebou späť do vankúšov a rozhodne povedal: „Áno, trvám na tom. Rozhodne.“ Potom výraz jeho tváre znežnel. Jeho ruky sa natiahli ku grófovmu krku a skĺzli po nahom chrbte až k pásu. „Len blázon by sa totiž vrhol do horiaceho domu, pričom by nevedel, či tam skutočne niekto je alebo nie.“

Harryho výraz tváre bol takmer na nerozoznanie od toho Dracovho. Rovnako dojatý, rovnako presýtený celou zmesou pocitov, ktoré teraz bez akéhokoľvek ostychu vyplávali na povrch. Prekotúľal sa opäť na bok, aby si ľahol tesne vedľa neho. „A čo v prípade, ak som to tušil?“ opýtal sa Harry. Jeho ruka sa preniesla k Dracovej tvári a prsty nežne kopírovali jeho pekné črty. „Ak by som sa musel znova rozhodovať, urobil by som to opäť,“ priznal sa celkom vážny.

„Aj tak si blázon,“ zašepkal Draco a snažil sa zaplašiť otravné slzy, ktoré mu zahmlili na malú chvíľu zrak. „A ja ťa preto milujem ešte väčšmi. Pretože keby si to nespravil...“

Harry mu v mihu priložil prst na rozochvené pery. „Ani to nevyslov!“ zakázal mu a oplatil mu milujúci úsmev. „Draco... bez teba by môj život... nemal žiaden zmysel.“

Draco prikývol a privrel oči. Cítil to presne rovnako. Viečka sa mu zachveli a spod jedného sa vykotúľala slaná slza, ktorú Harry pohotovo zachytil svojimi perami skôr, ako mu stihla skĺznuť dolu lícom. Vojvodove ruky sa doňho pevne zakvačili a objali ho s takou silou, až to Harryho prekvapilo. Poddal sa objatiu a pritúlil sa k nemu, zložiac si strapatú, tmavovlasú hlavu na jeho hrudi. Privrel oči a chvíľu iba počúval tlkot jeho srdca. Takto to bolo správne. Takto to malo byť a on dúfal, že takto... to ostane naveky.

¤¤¤

Keď sa konečne vymotali z postele, čakal ich bohato prestretý stôl. Bolo čosi po pol tretej poobede. Harry dohliadol na to, aby sa Draco dosýta najedol a vypil dostatok tekutín. Neskôr sa utiahli do jedného zo salónov, kde chvíľu obaja oddychovali a potom sa presunuli do Harryho pracovne.

Kým Harry vybavoval nejakú listovú korešpondenciu, Draco sa bezcieľne ponevieral po miestnosti. Napokon zastal pri krbe, oprel sa dlaňami o kozubovú rímsu a zadíval sa do vyhasnutej pahreby.

„Nevieš... čo sa stalo... s otcom?“ opýtal sa po chvíli.

Harryho jeho otázka prekvapila, ale nemračil sa preto, lebo sa ho na to Draco pýtal. Uvažoval nad tým, ako mu oznámiť jeden... dôležitý fakt. Keď dlho neodpovedal a iba sa nesústredene pohrával s brkom v prstoch, až si ich umazal, Draco naňho zvedavo pozrel.

„Ak... ak sa pýtaš na Luciusa...“ začal Harry, pričom vložil brko späť do kalamára a handričkou sa snažil zbaviť škvŕn na prstoch, „zajtra bude mať súd. Vyzerá to tak, že svojmu osudu tentoraz neunikne. Gilotína, alebo bozk dementora. Sú toho plné noviny. Ak si ich chceš prečítať...“ ukázal na úhľadne zloženú kôpku na jednom konci stola. Draco však zamietavo pokrútil hlavou.

Potom sa mladý vojvoda na moment zarazil a pozrel naňho so zvrašteným obočím. „Čo si myslel tým – ak sa pýtaš na Luciusa?“

Harry si prestal šúchať prsty a použil na škvrny jednoduché čistiace kúzlo, bez použitia prútika. „Ja...“ odkašľal si a vstal zo svojej stoličky. Prešiel k Dracovi a rukou mu naznačil, aby zaujali miesta v kreslách. „Je tu niečo, čo by si mal vedieť, ale nie som si istý, či som to práve ja, kto by ti to mal povedať.“

Draco bol viac ako len zmätený. „Harry, o čom to hovoríš? Nerozumiem. Ide o nejakú zlú správu?“

Harry ho chytil za ruku. „Nie som si istý, či je to práve... zlá správa.“

„Nechceš... nechceš sa so mnou... Nechceš ma opustiť, však?“ opýtal sa Draco s rozšírenými očami a popravde si poriadne vydýchol, keď Harry okamžite pokrútil hlavou a uľahčenie sa rozosmial.

„Draco, láska, ako ti to len mohlo napadnúť? Ešte pred pár hodina som umieral od strachu, bojac sa o teba. Len dnes, celkom nedávno som ti vyznával lásku a teraz by som ťa mal opustiť?“ usmial sa a pohladil ho po bledom líci. „Naopak... veľmi dúfam, že nás... nerozdelí ani smrť,“ vyslovil vrúcne želanie, kľačiac teraz pri jeho kresle a zvierajúc v dlaniach jeho tvár.

Draco sa rozochvene zasmial a zovrel jeho ruky do svojich. „Tak o čo ide? Pretože nič iné nemôže byť horšie ako to, že by si ma mohol... opustiť.“ Iste, toto bola pre neho najhoršia správa, akú si momentálne dokázal predstaviť, keď bol mimo Luciusovho dosahu a teda mimo nebezpečenstva.

Vtedy sa na dvere Harryho pracovne ozvalo decentné zaklopanie a po vyzvaní pána domu vstúpil dovnútra jeho majordóm.

„My lord, máte návštevu. Lord Sirius Orion Black vás zdvorilo žiada o prijatie,“ povedal strojene a podal im strieborný podnos s jeho navštívenkou.

„Práve včas,“ zamrmlal Harry popod nos a pozrel na Draca, ktorý stál stále neďaleko kozuba oblečený v čiernych nohaviciach, bielej košeli s naškrobeným golierom a smaragdovej veste z vyšívaného brokátu. Vyzeral mimoriadne dobre, napokon, tak ako vždy. „Všetko bude v poriadku, ver mi.“ Stisol mu povzbudivo plece a pozrel na majordóma, ktorý stál neďaleko, s chrbtom rovným ako svieca.

„Uveďte ho, Evans, môj krstný otec je tu viac ako vítaný,“ požiadal svojho livrejovaného zamestnanca a prešiel k sekretáru, odkiaľ vytiahol poháre a fľašu dobrej whisky. Bez slova nalial a podal jeden pohár do ruky Dracovi.

Sirius vošiel do pracovne a jeho pohľad sa zastavil krátko na plavovlasom mužovi, potom na Harrym. Jeho krstný syn mu naznačil, že svojmu priateľovi nepovedal zatiaľ nič, a teda bolo jasné, že to očakáva od neho.

Sirius sotva badateľne prikývol. Vojvoda si ho premeral skúmavým pohľadom a skúšal uhádnuť dôvod jeho návštevy. Napokon, možno naň ani žiadny dôvod nemusel byť. Tento muž bol predsa krstným otcom jeho priateľa. Musel uznať, že na svoj vek vyzeral dobre. Pôsobil prekliato tajomným dojmom, rovnako ako Severus. Ak už tí dvaja nemali nič iné spoločné, toto ich zaiste spájalo. Bolo to zvláštne. Videl ho prvý raz, ale mal dojem, že ho pozná už celú večnosť. Prečo asi? Znova si premeral pohľadom. Bol oblečený veľmi dobre, podľa poslednej módy, hoci si ponechal dlhšie vlasy, ktoré sa mu mierne kučeravili. Teraz ich mal zviazané čiernou koženou stužkou. Dracovi napadlo, že keby mal ešte pásku cez oko, vyzeral by s tou bradou celkom ako nejaký korzár. Uškrnul sa a zahnal tie bláznivé myšlienky preč, šmahom prútika.

„Dobrý deň,“ pozdravil lord Black a zaujal miesto oproti nim, ktoré mu Harry ponúkal.

Draco preskočil pohľadom z jedného na druhého s tušením, že niečo zrejme uniklo jeho pozornosti, ale nespýtal sa čo. Napokon, dúfal, že mu všetko o chvíľu vysvetlia.

Harry pozrel na Siriusa s otázkou: „Mám vás nechať osamote, alebo...?“

Draco naňho pozrel, nechápajúc dôvod, prečo by odchádzal, keď mu prišla návšteva. Bolo to nanajvýš čudné. Chcel sa Harryho už naozaj opýtať, čo sa deje, keď sa ozval hosť.

Sirius pokrútil hlavou. „To nebude potrebné.“

Draco sa zamračil a v nádeji, že sa konečne niečo dozvie, položil zvedavú otázku: „Deje sa niečo?“

„Vlastne áno,“ odpovedal mu Sirius a Harry ho doplnil.

„Je tu niečo, čo som sa dozvedel v tú noc, keď si zmizol. Myslím, že by si to mal vedieť. Chcel som ti to povedať, ale napokon... Vieš, rozmyslel som si to. Nie som na to ten pravý.“

„A čo to je, čo by som mal vedieť?“ vyzvedal Draco trochu znepokojený tým tajnostkárstvom.

„Týka sa to mňa,“ vložil sa do hovoru Sirius a odkašľal si, aby si prečistil hrdlo. Na pohár s whisky ani nepozrel, hoci by si od nervozity bol dal povedať a upokojil by si nervy pohárikom. Nespravil to. „A týka sa to i vás... a vašej matky, lord Malfoy,“ riekol, nedovoliac si tykať mu. Oči sklopené k zemi sa upreli do tváre mladého muža, ktorý sedel oproti.

„Áno? A čo to teda je, čo sa nás... týka?“ dovolil si položiť Draco otázku a znepokojene sa pomrvil vo svojom kresle. Jeho oči nepatrne stmavli a vyhľadali pohľadom pokojné zelené jazierka, akoby v nich hľadali útechu.

Harry sa postavil zo svojho kresla a zastal si pri ňom. Položil mu ruku na plece a jemne ho stisol. „Ide o tvojho otca, Draco,“ zamrmlal a naznačil Siriusovi, aby pokračoval a nenechal ho dlhšie v tom napätí.

„Môj otec... je v Azkabane,“ dostal zo seba mladík cez zuby a otriasol sa už len pri zmienke o tom mužovi. Pomyslel si, že s ním nikdy viac nebude mať nič spoločné. Jeho osud bude navždy spečatený. A tentoraz naozaj. Nie ako v tú noc pred rokmi, keď mal zomrieť. Tentoraz neublížil len jemu a spravodlivosť si naňho počkala. Kolesá osudu ho zomelú medzi mlynskými kameňmi ako pšeničné zrnko za všetky ohavnosti, ktorých sa ako Kostičkár napáchal. Vraždil. Zapredal svoju dušu šialenstvu, ktoré ho načisto pohltilo. Trest... si spravodlivo zaslúžil.

Sirius naňho pozrel a potom si povzdychol. „Je. To máte pravdu, ale... V Azkabane je... váš nevlastný otec. lord Malfoy.“

Draco zalapal po dychu a jeho sivé oči sa rozšírili od úžasu. „Ja... Ako? Robíte si zo mňa žarty?“

„To by som si nikdy nedovolil,“ zaprisahával sa rýchlo Sirius. „Pravda je však taká, že muž, ktorý sa celé roky považoval za vášho otca, nie je vaším skutočným... biologickým otcom.“

Draco ani nevedel ako a stál na nohách. Ruky zaťaté v päsť viseli pozdĺž jeho tela. Díval sa na muža, ktorý sedel oproti nemu a netušil, či ho má prekliať, alebo si jeho rozprávanie vypočuť do samého konca.

„Ja...“ vyjachtal, totálne zmätený, prsty mu vbehli do vlasov, aby si ich prehrabol a začal sa prechádzať hore-dole po miestnosti. „Vy... hovoríte mi, že nie som... Ja nie som... Malfoy?“

04.06.2012 21:38:29
Lucy1313
Táto stránka nevznikla za účelom zisku a slúži výhradne pre súkromné účely fanúšikov HP FF.

Majiteľkou všetkých postáv je a vždy bude J.K.Rowlingová.

Kopírovanie obsahu je zakázané bez súhlasu autorov.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one